Tak presne toto potrebovala moja duša po všetkých tých nie práve najorthodoxnejších nahrávkach, ktoré sa mi za poslednú dobu prehnali reprákmi, či slúchadlami ! Fínska stálica Azaghal vydala svoju novinku len nedávno a dá sa povedať, že poza moj chrbát. Táto horda patri k mojím veľkým srdcovkám už roky a predsa sa stalo, že som akosi nepostrehol info o chystanom následovníkovi diela „Luciferin Valo“. No nič, kapiel je veľa, albumov ešte viac a ja som rád, že si ku mne „Omega“ predsalen našla cestu ...Azaghal nie je práve kapelou, od ktorej by som čakal odklon zo svojej ponurej cesty, ktorú započali viac než pred desiatimi rokmi. Za tú dobu nám v pravidelných intervaloch servírovali svoje pekelné umenie a vždy som sa mohol spoľahnúť, že každý ďalší počin bude obsahovať presne to, čo mám na muzike týchto rarachov rád – black metal bez zbytočných príkras, smršť, zloba a nenávisť, vždy však so svojim ksichtom a skvelo podaná.
S albumom „Omega“ prišla maličká, avšak dosť prekvapivá zmena, ktorú si okamžite všimne každý z vás...klávesy! Kým v prvej šlehe „Taman maailman prinssi“ je všetko po starom - blackova víchrica ako sa patrí, skvelé melodicke gitary a neustála paľba bicích, (mimochodom toto všetko platí aj pre zbytok dosky), už pri konci druhej skladby dostanú priestor atmosférické klávesy a táto vyhrávka je akousi predzvesťou asi najatmosferickejšej skladbe tohto diela – „Quetzalcoatl“. Je úplne iná než všetko čo kedy Azaghal stvorili. Predstavuje pomalšiu tvár tohto albumu, klávesy tu priam čarujú a vytváraju zvláštnu, priam orientálnu atmosféru. Naozaj nezvyčajná vec... Inak to s klávesmi našťastie ani trochu neprehnali, sú použité s vkusom a slúžia skôr na podmaz v pozadí, čo je len a len dobre a myslím, že svoj účel splňajú na výbornú...
Ona pani orthodoxnosť sa však príchodom kláves nevytratila, to ani náhodou ! Tí z vás, ktorí maju radi túto hordu, určite nebudú sklamaní a dostanete presne to čo čakáte, možno trochu v pozmenenej forme. Určite musím spomenúť rôznorodosť jednotlivých skladieb.. Album netrpí syndrómom jednej dlhokánskej skladby a každá ma v sebe čosi jedinečné a špecifické. Napriek tomu tvoria ucelený celok, ktorý postupne plynie a veľmi príjemne sa počúva.
Všetci zúčastnení páni sú ostrieľaní muzikanti, ktorí stvorili mnoho diel nielen pod hlavičkou Azaghal a „Omega“ je z inštrumentálnej stránky na veľmi vysokej úrovni. Takisto aj vokály – tu sa v podstate nič nezmenilo a diabolské „zlospevy“ fungujú dokonale.
Pre mňa určite prekvapenie a musím podotknúť, že príjemne. “Omega“ určite posunula hudbu tejto hordy ďalej a podľa mňa správnym smerom. Priaznivci kapely budu určite nadšení a tým ostatným odporúčam album si aspoň vypočuť. Rozhodne má čo ponúknuť.
