S každým ďalším albumom sa kapela vystavuje možnosti širšej kritiky, s ohľadom na svoju predchádzajúcu tvorbu a nastavený kurz. Latka sa posúva, a s tým sú neoddeliteľne spájané isté očakávania do budúcnosti. Je rozdiel, keď hodnotíte novinku IMMORTAL a debut násťročných muzikantov s ich tričkami na promo fotkách. Ten dvojitý meter tu proste musí byť prítomný. Teraz nedaj bože, že kapela o ktorej je reč, uhne oproti starším albumom po štýlovej stránke. A keď sa to navyše ani moc nepodarí...Sodoma! Chcem tým povedať, že možno by som sa inak pozeral na posledný album RAVENTALE, keby na mňa vypadol odnikadiaľ, ale chápať ho ako následníka „Огнем Кромсая Небеса“ („On A Crystal Swing”) a “Long Passed Days”, tak sa neubránim pocitom sklamania. Ten výraz, ktorý mi leží na jazyku nemám príliš v láske, preto si obrázok urobte sami.. To, že Astaroth zanechal svojho rodného jazyka a skladby zaobalil do angličtiny, nie je zďaleka jediný krok v snahe osloviť širšie publikum. Zastretý zvuk nahradil moderný metalový sound, namiesto pochmúrnej atmosféry je album plné predvídateľných trendových postupov a ja naozaj čakám už len videoklip, a prechod na „výslnie“ je dokonaný. Nepomôžem si, ale namiesto snahy o progres alebo experiment na mňa zo všetkých kútov nahrávky kričí snaha zapáčiť sa. Aj cez mŕtvoly.
Úpenlivo hľadám niečo, čo by ma oslovilo, ale nenápadité gitarové „dž-dž-dž-dž“ to určite nebude. Nedá sa povedať, že by sa na albume nevyskytovali zaujímavé momenty, akurát je to celé tak nešťastne premiešané s množstvami toho metalového klišé, ešte spôsobom „z každej odnože si vezmem trošku“. Album tak navyše ako celok pôsobí dosť nesúrodo. Klávesové intro k úvodnej skladbe je ako od NIGHTWISH, intermezzo „Cosmos Inside“ je zas vrcholom nevkusu a mám skôr pocit, že počúvam nejaký britský podcast venovaný DJ’s. A nakoniec, väčšina prechodov medzi pomalými doomovými pasážami a akousi zmeskou heavy-blacku, na ktorých je album vystavané, je tak neelegantne násilná. Občasné náznaky predchádzajúcej tvorby sú potom tým jediným, čo drží album ako tak nad vodou, a napríklad taká „Suicide As The Destined End” je toho veľmi pekným príkladom.
Aby som ale nesypal len kritiku, musím povedať, že hlavný protagonista si zaslúži pochvalu za svoj vokálny prejav, ktorý dotiahol na centimetre od dokonalosti. Akurát naráža opäť na to, že inštrumentálne sa mu nedostáva dostatočnej podpory. Škoda, že hudobníci sa v jednočlenných projektoch menia tak ťažko…dala by sa na tom vystavať skvelá chorobnosť na spôsob MOURNING DAWN. Nechcem určite nikomu predpisovať, čo má hrať, mám len radosť z toho, že nejaké tie vyhliadky tu do budúcnosti predsa len sú.
Na tom, že si RAVENTALE vybrali vlastnú cestu nie je samozrejme nič zlé. Nemám výhrady proti tomu, že sa kapela odvrátila od svojej doterajšej rozjímavej podoby smerom k priamočiarej údernosti, ale voči spôsobu, akým sa tak udialo. Určite si nájde nových priaznivcov no doterajších nadšencov, včítane mňa, oblúkom minie. Preto nech sa na mňa nikto nehnevá, ale „Mortal Aspirations“ považujem za ťažko priemerný album, ktorý v čase a priestore jednoducho neobstojí. Táto kapela má na viac.
