O tom, akú dôležitú úlohu v umení hrá zemepisná poloha, nemusím nikoho presviedčať. Pri spojení pojmov metal a Austrália to platí až nadmieru. Protinožci (podobne ako Kanaďania) vždy vynikali endemickým poňatím žánru a na svojich plážach si dokážu vytvoriť znamenité pieskové figuríny, ktoré len tak ľahko nezmyjú ani vlny Tichého oceánu. Netreba zbytočne polemizovať nad tým, že k svorke výnimočných patrí i formácia AQUILUS, ktorá sa dychtivému undergroundu prezentuje prostredníctvom prvého dlhohrajúceho počinu „Griseus“. Podotýkam, veľmi hodnotného počinu. V kapele pôsobí jediný človek s pseudonymom Waldorf, ktorý si vzal na plecia všetky vokály a nástroje. Sám „mastermind“ nazýva svoju hudbu ako „atmospheric metal“, no takéto strohé a všeobecné označenie nemôže nikomu stačiť. Pre lepšiu predstavu je potrebné vziať do úvahy hlavne temné odliatky extrémneho Metalu, progresívno-rockový prístup (aj keď z tohto žánru tu nezačujete nič), neoklasicistické aranžmány, vplyvy filmovej hudby a folk z rôznych zdrojov, to všetko sprevádzané zmysluplným a čitateľným škrekotom. Tušia už niektorí, odkiaľ vanie vietor? Pomalšie mysliacim pripomenieme, že Waldorf je ovplyvnený ranou (skutočne ranou!) tvorbou Opeth, jeho sluchovody zrejme zavadili o amerických náladotvorcov Agalloch a v konečnom dôsledku sa tu vyskytujú isté paralely s málo známou francúzskou hordou Averse (aby sme spomenuli aj súčasníkov). V úpornej snahe o zaškatuľkovanie teda máme tentoraz do činenia s progresívnym atmosférickým black/doom/folk metalom vo veľmi originálnej forme.
AQUILUS sa púšťajú do krkolomne technických výkonov len veľmi striedmo. Dávajú dôraz na melódie, atmosféru a pútavú výpravnosť, pričom ich hudba vyznieva tak, že má dej. Ako keby si Waldorf zaumienil, že nakrúti hudobný film. A keďže ako svoje vzory udáva i renomovaných skladateľov filmovej hudby, toto prirovnanie nie je pritiahnuté za vlasy. Jemné melodické odtiene vynikajú v akustických a orchestrálnych sekvenciách, ktorými autor nešetrí. Na progresívnu vlnu sa môžete naladiť pri striedaní kontrastov, kedy sa správne dávkuje i neúprosná brutalita. Hudobník ani pri vlastných ambíciách nestráca cit pre extrémny metal a hlboký zmysel pre umelecké a estetické vyjadrovanie. O mnohom svedčí aj nádherný obal, ktorý námetovo siaha do predošlých storočí a vyberá si z nich ukážkovú starobylú krajinku, korešpondujúcu s neoklasicko/folkovým vyznením platne. Iba tak na okraj, album si Waldorf vydal pôvodne sám v decembri 2011, no v roku 2012 sa mu podarilo podpísať zmluvu s labelom A Sad Sadness Song, ktorý jeho vydanie zastrešil oficiálne.
Takýto široký akčný rádius si však zákonite musel vybrať svoju daň. Skĺbiť tri odlišné hudobné polohy do ôsmich, časovo rozložitých skladieb, predstavovalo veľmi náročnú úlohu. Po poslednej skladbe som si z albumu toho veľa nezapamätal a mal som dojem, že pri ďalšom počúvaní objavím skryté čaro. No neobjavil som ho ani po šiestom... Tým nechcem povedať, že nahrávka je zlá, len jednoducho na mňa ako fanúšika čohosi iného nezapôsobila. Dal som jej šancu, pozorne si ju viackrát vypočul a zistil, že nabudúce sa bez takých nahrávok zaobídem. Pre mňa tých 80 minút ubehlo ako voda v Dunaji a stále si k nim neviem nájsť cestu. Je to kvôli tomu, že ide o epické, melodické, progresívne, extrémne, bohato aranžované a atmosférické dielko. Jednoducho a jasne, je toho na mňa až príliš veľa. Zrejme by som si lepší album vedel predstaviť poskladaný iba z polovice týchto zložiek.
Aj keď recenzovaný album nie je mojou šálkou čaju, nemôžem mu uprieť vysoké kvality. Je do detailu prepracovaný, dramaturgicky vyvážený a nápadito pestrý. Z objektívneho hľadiska mu patrí uznanie sprevádzané vysokým bodovým hodnotením. Na druhej strane, ak takejto hudbe človek neholduje, zákonite sa začne pri dlhých časomierach nudiť. Zrejme sa k jeho počúvaniu v budúcnosti nevrátim, no fajnšmekri, naladení na vlnu temného Austrálčana, si ho budú vychutnávať určite často.
K recenzi poskytl: ATMF
