Tento jednohlavý talianský projekt vniesol do môjho života príjemný závan nostalgie. Z časti tiež návrat do nie zas tak dávnych čias, keď som objavil čaro menom Summoning. Nádherné, miestami priam ľúbezne znejúce melódie, nezameniteľná atmosféra Stredozeme – raz monumentálna, pokojnejšia, inokedy plná smrti a doprevádzaná rinčaním zbraní. O tomto všetkom vypovedajú dlhé, hypnoticky znejúce skladby.Priznám sa, že som na túto skvelú hordu v poslednej dobe akosi pozabudol a práve L'Ordre du Temple mi ju viac než len pripomenul. Nemôžem však dodať, že aj ohúril.
Davide zasvätil svoju tvorbu rádu Templárskych rytierov, ich činom a tajomstvám, ktoré sa už nikdy nikto nedozvie. Téma je to viac než zaujímavá a texty tohto chlapíka ma vážne zaujali. Horšie to už je s hudbou. Ako som spomenul, okamžite Vám bude jasné, kde čerpal inšpirácie a keby ich zaujímavým spôsobom rozvíjal, alebo do hudby vložil niečo svoje (špecifické), mali by sme tu nie výnimočnú, ale celkom fajn porciu atmosferickej muziky. Problém však je v tom, že od začiatku až do poslednej minúty som mal pocit, že počúvam slabší odvar, skôr novšej tvorby Summoning.
Všetká hudba okrem gitár je samozrejme tvorená rôznými samplami, umelo znejúcimi bicími a všade prítomnými klávesami, ktoré sa snažia nahradiť všetky tie stredoveké nástroje, atd. Na rozdiel od spomínanej rakúskej legendy sa L'Ordre du Temple nepodarilo ma svojím muzikantským čarovaním preniesť mimo realitu, zabudnúť na svet okolo a nechať pracovať všemocnú fantáziu. Ak by som však tvrdil, že sa dielo „In Hoc Signo Vinces“ nedá vôbec počúvať, klamal by som. Niektoré skladby ma zaujali či už krásnou nevtieravou melódiou, alebo rôznymi vyhrávkami, ktorým atmosféru rozhodne uprieť nejde a takýchto chvíľ je som tu našiel celkom dosť. Čo však z toho, keď sú tieto vydarené momenty neustále prenasledované tými menej príjemnými, miestami priam otravnými ? V podstate na albume nie je, okrem v poradí druhej skladby „Nine Shadows Behind The Temple“, žiadna iná, ktorá by ma dokázala výraznejšie zaujať po celé svoje trvanie a väčšina z nich obsahuje niečo, čo ma doslova odrádza od ďalších posluchov. Klávesy znejú často hrozne umelo a neprirodzene, ich sladkosť je v niektorých partoch pre moje uši priam neúnosná a čo je ešte horšie, nie zriedka sú jednotlivé časti skladieb prepojené neprirodzene, až nelogicky a aj to poriadne narúša počúvanie ...
Výrazným pozitívom tejto nahrávky je Davide-ov vokál, ten mne osobne veľmi pasuje do atmosféry, ktorú sa snaží toto dielo navodiť a možno vás teraz prekvapím, ale jeho škrek mi pripomína Vidara z „Ethereal Pandemonium“ na albume „Arcanum Lunae“. Zaujali ma aj typické „summoningovsky bzučiace“ gitary, ktoré znejú veľmi fajn a napriek priamočiarosti idúcej ruka v ruke s jednoduchosťou, pôsobia „mocne“ a melódie, ktoré vyludzujú, často zaujmú viac než tie klávesové.
Možno nie každy zdieľa so mnou názor na túto talianskú hordu, môj názor je však taký aký je. „In Hoc Signo Vinces“ má v mojich očiach pramalú hodnotu a skutočne ho nedokážem nazvať inač, než „zbytočnosť stratená v čiernom tieni Summoning“.
