Tak, konečne je vonku! Čím bližsie bol dátum jeho vydania, tým viac som bol nedočkavý a nervózny. Kampfar je veličina, o tom žiadne pochybnosti a pre mňa osobne to je navyše jedna obrovská srdcovka. Album „Kvass“ mal byť veľkým návratom týchto Nórov a aj keď priaznivci ho poväčšinou prijali veľmi kladne, našli sa aj ľudia, ktorých toto dielo veľmi nenadchlo. Skôr naopak. Nebudem to zbytočne rozpytvávať, podľa mňa to bol dôstojný návrat a ja som si „Kvass“ obľúbil rovnako ako klasiky „Fra…“, či „Mellom…“.
Myslím, že „Heimgang“ prekvapí málokoho. Už prvý kontakt ma ubezpečil v tom, že Kampfar ostali verní svojmu menu i presvedčeniu. Logicky nadväzuje na svojho predchodcu a viac-menej pokračuje v ceste započatej už EP-čkom „Kampfar“ v roku 1995. Som si však istý, že toto je jediný správny smer, ktorý týchto mocných bojovníkov vedie priamo na Valhallu. Ich muzika je prosto nezameniteľná – nádherne melodická, tvrdá zároveň, plná emócií, hrdosti a zdivočenej nespútanosti. Presne taka je aj novinka. Som veľmi spokojný so zvukom. V prípade Kampfar bol tento aspekt vždy mimoriadne silnou a špecifickou stránkou, ktorá dotvárala onú výnimočnosť všetkých nahrávok. „Kvass“ je z môjho pohľadu (nielen) v tomto smere takmer dokonalým albumom a „Heimgang“ v tomto "sounde" pokračuje.
Album sa mi zdá viac údernejší než predchodca. Neviem, možno je to len môj pocit a možno k tomu prispievajú kratšie skladby – skoro všetkých desať skladieb sa pohybuje na päť minútovej hranici a len jedna z nich končí niečo málo za šiestou minútou. Začiatok síce obstaráva pokojná, folkom nabitá inštrumentálna vec „Vantro“, ale vzápäti túto idylku preruší zverský Dolkov výkrik a spustí sa najintenzívnejšia pieseň tohto CD, príznačne zvaná „Inferno“. Ako už Fastred spomenul v recenzii na „Kvass“, Kampfar už do svojej hudby takmer nezapájajú sypačky, ako ich poznáme zo starých albumov. Mne osobne to však nevadí a mám pocit, že tam kde ubrali na rýchlosti, pridali na dôraznosti, či naliehavosti. Napriek tomu aj tu nájdete pár rýchlejších momentov, ktoré vám ukážu, že Thomas a spol. sa do toho stále vedia oprieť s rovnakou vervou ako kedysi.
Mojím favoritom sa stala skladba číslo osem „Feigdarvarsel” – niečo tak veľmi strhujúce som nepočul už veľmi dlho a priznám sa, že kedykoľvek si túto skladbu pustím, tak mi nabehne husia koža. Celou dĺžkou sa tiahne ohromná melódia, ktorú ženú vpred tak charakteristické bicie pána “II13”. V jej polovici pride náhle ukľudnenie – všetci fandovia tejto hordy vedia dobre čo myslím – pomalá, posmutnelá a atmosferický dokonalá chvíľa, ktorá je len predzvesťou opäť živelného zakončenia skladby. Táto vec má proste všetko, čo robí Kampfar Kampfar-om a zľahka mi pripomína kultovku “Norse”. Takýchto silných momentov nám však „Heimgang“ ponúka nespočetne viac a vyslovene slabú skladbu proste nenájdete! Určite mnohých zaujme záverečný song „Vandring”, ktorý je iný než všetko, čo kedy chlapi nahrali. Vlečie sa skoro až pohrebnou pomalosťou, svojou melancholickou náladou vás nesie preč a do toho Dolk so smútkom a trpkosťou v hlase odrieka posledné slová. Ohromne atmosferický záver! Takto by sa dalo písať o každej skladbe, lebo pri počúvaní „Heimgang“ si zakaždým užívam takmer všetky rovnako. Priznám sa však, že som kúzlo tohto strieborného kotúča objavoval postupne a na začiatku moje nadšenie rozhodne nebolo také, aké je teraz.
„Heimgang“ pre mňa už teraz znamená strašne veľa a zaradil sa s patričnou hrdosťou k mojím najobľúbenejším albumom vôbec (okrem iných tam patria aj všetky ostatné albumy Kampfar hehe). Páni sú vo forme, čo patrične dokázali na tohtoročnom Dunkelheite. Jediným „výrazným mínusom“ albumu je pre mňa absolutná absencia Dolkovho tak neopakovateľného výkriku: „AJAJAJAJ !!!“. Ako si toto mohli dovoliť ? ;-)
K recenzi poskytl: Napalm records
