Priznám sa, že maďarské spolky veľmi nevyhľadávam, aj keď výnimky samozrejme existujú a napr. kapely Tymah, Sear Bliss, či kultovku Tormentor mam celkom rád. Nie, určite týmto úvodom nechcem vykopávať onú odvekú „maďarsko-slovenskú“ vojnovú sekeru ;-).Faktom však je, že hudobne ma oslovilo skutočne len malé množstvo kapiel pochádzajúcich z tejto krajiny.
„Vorkuta“ nie je žiadným nováčikom na black metalovej scéne a od roku 2002, kedy dali o sebe svetu prvykrát vedieť prostredníctvom dema „Apokalypse“, vydali ešte neuveriteľných trinásť nahrávok ! Ehm, natíska sa otázka, či práve táto kapela nebude príkladom toho, že kvantita by nemala prevyšovať kvalitu. A po vypočutí ich plnohodnotného debutu „Into the Chasms of Lunacy” ma veru o svojich kvalitách príliž nepresvedčili.
Úvod do albumu v podobe skladby „Warriors of Past” ma pritom veľmi príjemne navnadil. Temný klávesový podmaz je doprevádzaný zaujímavými gitarovými linkami, ktoré jednoducho, ale presvedčivo kúzlia s atmosférou. Jedná sa o čisto inštrumentálnu vec a ako sa ukázalo neskôr, pre túto krátku skladbu je to nemalé plus. Druhý úder „Gargoyle” prichádza ako keby zahalený v čiernej, daždivej búrke a postupne sa v pomalom a válivom tempe pridávali jednotlivé nástroje. Do chvíle, kým sa neozval pán „spevák“, som síce neprekypoval nadšením z pomerne nudného začiatku, ale potešený z prvej skladby som čakal, čo bude nasledovať ďalej. Všetko pokazil ten hnusný, hrdelný vykrik. Ako, nech sa pán Blizzard neurazí, ale jeho vokál mi tento album znechutil viac, než by to bolo nutné. Aj keď poviem vám, ani ostatné aspekty „Gargoyle“ za veľa nestoja, pár svetlejších okamihov som tu predsa len našiel. Nesie sa to celé skôr v strednom/pomalom tempe s občasnými rýchlejšími výjazdmi a klávesami v pozadí. Zaujali ma bassové linky, ktoré dobre vynikajú aj kvôli výbornemu zvuku, ktorý je veľkým pozitívom tejto dosky. Skladbe však niečo chýba. Atmosféra, zaujímavosť, duša...
Nasleduje najzúrivejší štich „My Flaming Soul“, ktorý môj skeptický pohľad opäť trošku vylepšil, ale opäť sa nejedná o nič úžasné. Jedná sa o možno ľahko nadpriemerný, rýchlejší čierný kov, ako ho hraje strašne veľa kapiel po celom svete. Opäť ho v mojich očiach degraduje spevák a ľahko dojem vylepšuje celkom zaujímavá „hopsacia“ hlavná časť skladby, ktorá akoby vypadla z oka „Čiernému trónu“.
Štvorka „Stardust“ so sebou prináša veľkú zmenu. Potemnelý dark ambient vítam ako spásu a na moje prekvapenie, táto podoba Vorkuty mi chutí o poznanie viac. Prvá polovica skladby síce obnáša len nepokojné hučanie, ktoré sa však nenápadne zmení v klávesové zlo, ktoré na mňa pôsobí priam hypnoticky. Výborna vec !
Predposlednou a najdlhšou, osem a pol minútovou skladbou, je titulná „Vorkuta“. Opäť tu máme „blekovicu“ nesúcu tóny v pomalom, až majestátne sa tváriacom celku. Začiatok patrí akustickej brnkačke, opäť sa k nej postupne pridávajú nástroje a vokál. V tomto prípade však na mňa pôsobí všetko trochu ináč, lepšie. Veľmi príjemná melódia, ktorá sa nesie celou skladbou, jej dodáva spolu s klávesmi a vhodne nabúchanými bicími, naozaj svojskú a zvláštnu atmosféru a presne to ma dostalo. Tak ako začínala, tak sa aj konči - v akustickom brnkaní, ktoré uzatvára najvydarenejšiu black metalovú časť albumu.
Záverečný opus „Within The Fortress of Melancholia“ obstaráva dôstojne zakončenie, ako ináč – v ponurom, ambientnom duchu. Aj táto skladba na mňa urobila väčší dojem, než metalová časť albumu a ani jej nechýba atmosféra, ktorá dokáže pohltiť. Z týchto klávesových vecí som si dokonca urobil mp3-ky a určite sa k ním v budúcnosti sem-tam rád vrátim, čo však nemôžem povedať o zbytku CD, na ktoré mi bude len zbytočne sadať prach.
Od „Into the Chasms of Lunacy“ žiadne zázraky rozhodne nečakajte. Ambientné polohy mu sedia podľa mňa oveľa viac, než tie čierno-kovové, ale určite sa nájdu aj jedinci, ktorých hudba Vorkuty očarí a zaujme. Sto ľudí, sto chutí... Ja si ale pochutím predsa len radšej na niečom inom.
K recenzi poskytl: Paragon Records
