Wedard sa na určitú dobu odmlčí. Tak táto správa sa ku mne dostala len nedávno a pomerne nemilo ma prekvapila. Pre mňa osobne je to smutná správa, lebo tvorbu pána Sternenfrosta som si veľmi obľúbil vďaka jej špecifickej atmosfére, ktorá je silnou stránkou každého diela tohto týpka. „Internetovým bulvárom“ sa o ňom síce mihli kdejaké fámy, či zaručene pravdivé informácie, ja však jeho muzike a myšlienkam, ktoré prezentuje verím a napriek všetkým hlúpostiam, ktoré sa popísali je pre mňa naďalej zaujímavým zjavom nemeckej blackovej scény. „Wo die Ewigkeit die Zeit berührt“ je teda akousi bodkou za jednou etapou tohto projektu, sám Sternenfrost sa v booklete nechal počuť, že ďalšie albumy určite budú, ale teraz potrebuje pauzu.Hneď na úvod bez okolkov vyhlásim, že novinka je podľa mňa tým najlepším čo Wedard doteraz nahrali! Ten, kto by však čakal zásadné zmeny, bude sklamaný. Je to stále tá istá depresívno-melancholická hudba, ktorá síce neohromí prepracovanosťou a zložitosťou, na druhej strane však „vyvolených“ dokáže pohltiť prekrásnou atmosférou. Už obal digipacku, ktorý sa ku mne dostal, ma ohromil svojím jednoduchým, ale o to viac kúzelným čarom. Sila a nádhera zimnej krajiny z nej priam dýcha.
Čo napísať k hudbe ? Prvé čo mi udrelo do uší bol samozrejme zvuk. Badať v ňom riadny posun dopredu, je čistejší ako na starších albumoch, čo v tomto prípade určite hodnotím kladne a najmä so zvukom bicích som nanajvýš spokojný! V tomto smere výborne odvedená práca. Vôbec, nový člen Wedard – Karmaggedon (Managarm, Happy Days) svojím bubnovaním prispel k výbornému celku nemalou mierou a myslím, že Sternenfrost si vybral viac než dobre.
Čo napísať k hudbe samotnej? Nezmenila sa síce príliš, ale niečo málo predsa len áno. Opäť sa väčšinu času budete brodiť pomalým tempom v zasnežených horách, z útrob ktorých sa ozývajú čudesné zvuky a výkriky blúdiacich zúfalcov. Prvé prekvapenie však prišlo už pri druhej skladbe zvanej „Die roten Nebelberge von Ophräzon“. Nesie sa totiž v priam pozitívnom duchu, akoby sa nám pán muzikant snažil ukázať svoju druhú tvár, menej bolestivú, avšak stále melancholickú, možno trošku zasnenú. Túto skladbu som si mimoriadne obľúbil. Zaujímavá je určite aj skladba nesúca meno svojho pána – „Sternenfrost“. Cítim z nej určitú výpoveď, aj keď ani tento album neobsahuje žiadne súvisle texty, slová v buklete napísané k tejto skladbe, čo-to odhaľujú – „My synonym and a song about it? We are not from this earth ! We are from the frost in the stars. And is a long way, full of winter & solitude...“
Predposledná „Venus in Winter Dusk “ je čiste ambientná záležitosť, ktorá vás doslova opantá bolesťou, smútkom a utrpením. Jednoduchá klavírna melódia nádherným spôsobom kúzli a kvíliaci vokál tomu už len dodáva punc totálneho nešťastia a plaču. Neopísateľné a krásne...
Záver obstaráva bonusová skladba „My Tribute to You Out There“, a že sa nám to na koniec pekne „rozjelo“; veľmi milá počiatočná melódia sa o chvíľku zmení v najživelnejší kúsok albumu, ktorý by sa miestami snáď aj dal nazvať sypačkou. Aj posledné tóny sa však menia v temnotu samu a Sternenfrost s tajomnými slovami na perách mizne v diaľave.
„Wo die Ewigkeit die Zeit berührt“ som si skutočne veľmi obľúbil a po večeroch ma sprevádza už nejaký ten piatok. Čo iné mi ostáva, než doporučiť ho aj vám? Aspoň to skúste...
„Desolate landscape in our mind, black metal in our heart“
K recenzii poskytl: Ewiges Eis Records
