Soundtrack k nikdy nenatočenému hororovému filmu, sofistikované zhudobnenie abstraktnej reality a bizarných príbehov z imaginárneho sveta večne skrývajúceho sa Simona Heatha. Dark ambientne-industriálne vlny jedného z najpopulárnejších projektov na scéne možno nazvať aj jednými z najoriginálnejších, najatmosferickejších a najviac nasiaknutých príbehom, vlastným konceptom. Konceptom, ktorý nemal nikdy veľmi ďaleko od druhého Simonovho fantasy projektu Za Frûmi (ten má mimochodom tiež na konte nový a veľmi dobrý album „Legends Act 3: Cults“), v ktorom sa venuje orcom a rôznym bájnym legendám o nich. Predmetom tejto recenzie je však „Souyuan“, voľný pokračovateľ skvelého „Ptahil“.Atrium Carceri sa už dávno nedrží svojho latinského prekladu (pre zaujimavosť - je to chybne preložený výraz „väženská chodba, hala, vestibul“ – po správnosti by mal obsahovať ešte jedno písmenko „s“ na konci) ako na prvom, od ostatnej diskografie odlišnom počine „Cellblock“. Jeho klaustrofobický, temný náboj vystriedala bohatosť, ktorú poskytuje priestranstvo, kde sa odohráva príbeh „Seishinbyouin“, „Kapnobatai“ i spomínaného „Ptahil“. Novinka na tento trend očakávateľne nadväzuje, no v menšej miere postráda komplexnosť, výraznosť a obrazotvornosť svojich predchodcov. Kde ostatné albumy dokázali vtiahnuť a pohltiť, sa „Souyan“ (slovami skeptika) len kĺže po povrchu a naznačuje. Nejde o zásadný hudobný nedostatok, no pri porovnaní vďaka tomu dielo z produkcie Cold Meat Industry stráca. Filmové stopy boli stlačené viacmenej na minimum, pričom industriálne motívy v popredí sa bez zásadnejšej náväznosti striedajú. Jedným dychom treba dodať, že nie tak rafinovane ako kedysi. Vlečúce sa scenérie a textúry sú tak možno menej uchopiteľnejšie ako by mohli byť. Vo výrazových prostriedkoch nechýbajú svojský klavír a syntetizátor, klasické a už používané sample sú (našťastie i bohužiaľ) samozrejmosťou. Kam sa podela invencia?
Paradoxným faktom je, že napriek tomu, že je „Souyuan“ najslabším dielom z diskografie Atrium Carceri, stále predstavuje veľmi solídny poslucháčsky zážitok. Vďaka vysokým očakávaniam síce extra nenadchne, ale rozhodne ani neurazí. S privretými štyrmi očami ho možno zaradiť medzi to lepšie, čo v minulom roku vyšlo.
