TEMNOHOR bol pre mňa vždy takým zvláštnym a svojským úkazom nášho podzemia.
Na jednej strane boli splitko s „Helcaraxe“ a demo „Do ponurých smrečín hmla sa zakráda”, hudobne dosť primitívne, ale aj tak v sebe mali niečo, čo ma nútilo sa k nahrávkam vrátiť. A mimo to, asi žiadna kapela nevyvolala na stránkach Mortemu tak divokú a nekonečnú diskusiu :-). Demá TEMNOHOR proste buď máte radi, alebo neznášate...nič medzi tým. Myslím však, že novinka a zároveň debut „Pýcha lesov Karpatských” zaujme omnoho viac poslucháčov...

Novinka je síce taktiež „prekvapivo“ čisto čierne kovová, ale predsa len je už na inej úrovni, než jej predchodcovia. Hneď po krátkom a možno trochu zbytočnom hukotajúcom intre vás pohltí „černá cemnota“, jak sa patrí. 90-té roky ako vyšité, navyše v prekvapivo dobrom zvuku ! Ani od tohto CD nemôže nik čakať originalitu, ale to je hádam každému jasné. Teda, taká svojská a inde nevidená zložka Temnohorovej hudby sú nepochybne texty v nárečí. Je to určite zaujímavý prvok a vďaka nemu naberá muzika tak trochu pračudesnú atmosféru.

„Černý kov patrí do lesa nočného
Do starých pivnic
Tam, gde sa i svetlo pred cemnotu pokorí!“
Čo napísať k samotnej muzike ? Ak vás ešte black metal starej školy stále neomrzel, tak určite neoľutujete, že ste siahli po tomto diele. Poctivý „Darkthrone“ black metal mňa osobne rýchlo pohltil či už melódiami, prekvapivo aj rôznorodosťou a v neposlednom rade samozrejme atmosférou. Je veľmi fajn, že „Pýcha lesov Karpatských” sa neženie v jednom ubíjajucom tempe. Rýchle klepačky sa striedajú s pomalými, ťahacími pasážami a to vzápätí „naštartuje“ skočné stredne tempo. Zamiloval som si najmä tretiu skladbu v poradí „Tam, gde sa i svetlo pred cemnotu pokorí!“, ktorá ako zúrivá víchrica, sprevádzaná krákoraním havranov a hučaním hromu doslova ničí svetlo a deň. „V chodbach zastaveného času” je iná, predstavuje pomalšiu a zlovestnejšiu tvár tohto albumu, ťahá sa ako mor a pľuje vôkol seba nenávistné sliny.

Verte mi, že som tu nenašiel ani jednu skladbu, ktorú by som nazval zbytočnosťou. „Pýcha lesov Karpatských” sa počúva dobre od začiatku, až do konca a ja ju vnímam ako celok, ktorý netreba deliť.
Je dobré, že aj v dnešnej dobe plnej hromady „internetových paskvilov“, kvôli ktorým mnoho ľudí stratilo chuť počúvať kedysi nimi tak milovanú muziku, sú kapely, ktoré síce už asi nič nové neprinesú, dokážu však pripraviť kus poriadneho black metalu. A to pre mňa rozhodne nie je málo...
Na záver ešte musím pochváliť Sigiho, ktorého špecifická hra na bicie toto dielo taktiež nemalým podielom oživila a vdýchol mu tak kus svojej duše.
Najlepšia nahrávka TEMNOHOR, ktorá určite stojí za vypočutie !