Súpiska premiérového Prague Apocalyptic Evening už od začiatku sľubovala na „naše“ pomery ojedinelý zážitok. Unikátny festival zastrešujúci vystúpenia dvoch projektov z takpovediac absolútnej špičky industriálnej, respektíve neofolkovej scény, nemohol nedať nespomenúť na vlaňajší a údajne posledný Dark:live:fest v totožnom priestore a s rovnako hviezdnym obsadením. Paralelu možno hľadať aj v odhodlanom prístupe a záujme fanúšikov ochotných zaplatiť si aj vyššie vstupné, vďaka ktorým (dúfajme) nebude nutné považovať túto akciu za ojedinelý akt.
Už podľa reakcií prítomného publika bolo možné pozorovať, že ich najväčšou motiváciou k účasti bolo práve Ordo Rosarius Equilibrio. Kontroverzné „dieťa“ odmeraného Tomasa Petterssona v istom zmysle zaostalo za svojou povesťou a žiadne výstredné hrátky sa nekonali. Rovnako ani Tomasov plač, ktorý vraj doprevádzal ich posledné pražské vystúpenie niekedy v deväťdesiatych rokoch. Dôležité však je najmä to, že ORE presvedčili hudobne. Skepticizmus plynúci z internetových videozáznamov - zachytávajúcich miestami nie najlepšie výkony členov Ordo Rosarius Equilibrio - sa pominul od prvých tónov skladieb hraných z nového „ONANI (Practice Makes Perfect)“. Práve zo spomínaného sladkého nového albumu zaznelo očakávateľne najviac. Elementy z neofolkovejšieho „Apocalips“ a tvrdšieho „Make Love, And War“ však rozhodne pôsobili lepšie ako len obyčajná výplň či povinnosť načrieť aj do staršej tvorby a subjektívne väčšinu zvyšného materiálu predčili. Zatiaľ čo „Cocktails, Carnage, Crucifixion and Pornography“ ostalo žiaľ nepovšimnuté, hitové skladby z kolaborácie so Spiritual Front tvorili zlatý kliniec večera na konci playlistu a dokonca roztancovali niekoľko ľudí z prvých radov pred pódiom.
Aj keď malo sobotňajšie Ordo Rosarius Equilibrio od extázy stále ďaleko, jeho vystúpenie možno nazvať aj vďaka dobrému zvuku i výkonu protagonoistov veľmi uspokojivým. Čoraz popovejší feeling týchto popredných zástupcov Cold Meat Industry kapele zatiaľ celkom svedčí. Po obskurnom a vyčerpávajúcom sete švédskej industriálnej legendy In Slaughter Natives prišla táto zmena vhod. Možno aj samotnému Juonimu Kavukainenovi, ktorý im pri ich koncerte klasicky vypomáhal.
Asistencia mozgu In Slaughter Natives pri koncertoch Ordo Rosarius Equilibrio ale nebýva celkom nezištná. Okrem jeho manželky Kathleen Binder sa ku klávesom a laptopu ešte pred začiatkom setu vlastného projektu postavil práve Tomas Pettersson. Z celej trojice to však bola sympatická Kathleen, ktorá na seba nechcene pútala pozornosť (a nebolo to veru roztrhanými koženými nohavicami). Pri živom hraní na klávesy sa jej niekoľkokrát podarilo až príliš nápadne triafať mimo rytmus. Pozitívom je, že to bola asi jediná chybička krásy inak výborného setu ISN. Jeho apokalyptický industrial obohatený o prvky dark ambientu pôsobil naživo naozaj deštrukčne. Aj Juoni sa sústredil predovšetkým na svoj posledný album „Ressurection – The Return of a King“, od ktorého vydania ubehlo už dlhých päť rokov a ktorého skladby boli pre živú produkciu mierne upravené. Rovnako ako tu, tak aj v prípade starších vecí sa mu podarilo zakomponovať vokál aj tam, kde pôvodne absentuje. Zaujímavá zmena, rozšírenie kompetencií vokalistu v zmysle väčšieho vplyvu na celkovú atmosféru nebolo zlým ťahom. Spoločne s pôsobivou videoprojekciou a urputným Kavukainenovým prežívaním bolo teda In Slaughter Natives komplexným, nie často vídaným, intenzívnym zážitkom.
Taliansky Vestigial vzbudzoval ako začínajúci projekt, ktorému sa podarilo dosiahnuť uznanie prekvapivo rýchlo, nielen moju zvedavosť. Rovnako ako dve hlavné hviezdy, ktoré ešte len mali nasledovať, aj Vestigial spĺňa koncept apokalyptickosti. Prostriedky, ktorými ho dosahuje, sú však o poznanie neprístupnejšie. Nekompromisný dark ambient, občas doplnený o prvky industrialu, pripomína variáciu Raison d'être nielen na svojom jedinom albume „Translucent Communion“, ale aj pohlcujúcou atmosférou pri klubovom hraní. Až na neskorší mierny stereotyp to vonkoncom nebolo zlé vystúpenie.
Domáci Tábor Radosti prekvapujúco pritiahli aj ľudí zvedavých viacmenej len na ich produkciu. Projekt, ktorý človek aspoň občas navštevujúci podobné akcie, už zrejme niekoľkokrát naživo videl, otvoril večer materiálom zloženým pre pripravovanú nahrávku. A z toho, čo zaznelo 21.februára v Pražskom Rock Café to vyzerá, že jej akékoľvek postrádanie kvality nehrozí. Tábor Radosti očividne mierne pritvrdil aj pri remixoch starších skladieb z „Lamat“, aj keď v porovnaní s hlukovou masážou Vestigial by asi neobstál. Prvky industrialu a IDM ostali pri nových veciach zachované, hypnotickosť toho zvláštne imperatívneho vokálu naštastie tiež. Unášajúce.
