Arcturus, Solefald, Vintersorg... Neoddiskutovateľné veličiny, ktoré si nezískali rešpekt ani tak množstvom odohratých koncertov, veľkohubými vyhláseniami, alebo velikášskymi promoaktivitami vydavateľských firiem, ako svojou poctivou muzikou. V tieni najjagavejších hviezd nórskej avantgardnej platformy sa vo veľkom zbrojí. Skvelá povesť severskej scény mnohé uľahčuje služobne mladším kapelám. Winds či Vulture Industries už stihli zamiešať kartami aj u kritiky a entuziazmus mnohých ďalších predznamenáva, že Nórsko ešte ani zďaleka nepovedalo svoje posledné slovo. Pri počúvaní „Warring Faction“ je najvyšší čas o tom začať znova nahlas hovoriť...Matne si spomínam na debut, ktorým ANSUR poodhalili obrysy svojho progresívneho zmýšľania. „Axiom“? Neotesane strmé vhupnutie do vratkých vôd avantgardného black metalu koncepciou čierneho jadra zabaleného do početných vrstiev netradičných muzikantských riešení. No nič viac. Novinka „Waring Faction“ je niečím diametrálne odlišným. ANSUR prešli radikálnou premenou a podľa môjho názoru nič lepšie ani urobiť nemohli. Vývojovú líniu tiahnucu sa dielom nenápadnej kapely budú pozitívne chápať skôr náročnejší poslucháči zvyknutí zaznávať v hudbe konzervatívnosť. Cit a prirodzený talent tento krát zašli nepredvídane ďaleko...
Je takmer pravidlom, že keď black metalista začne svoj nástroj ovládať na určitej kvalitatívnej úrovni, začne sa buď úplne, alebo aspoň čiastočne vzďaľovať pôvodným hudobným myšlienkam. V prípade ANSUR bola premena dokonaná. Hlavne vďaka zvuku ich možno ešte stále identifikovať predovšetkým ako metalovú kapelu, aj keď vplyv progrockových kapiel rozdúchava plamienok pochybností. Ale kým „Axiom“ pracoval s povedzme atypickými štruktúrami skladieb a „dark“ atmosférou, nový album už aj toto vodítko opúšťa. Po prvom vypočutí som si uvedomil ďalšiu podstatnú zmenu. Atmosféra predošlej tvorby, akoby úmyselne vypätá - sústredená, je preč. Piesne plynú ľahko a prirodzene bez dumania nad vážnymi posolstvami, stresujúceho hĺbania vo vnútri. To, čo z ich pomyselného pozadia vylieza, je nevídaný pozitivizmus. Akási podprahová snaha predať posolstvo nádeje. Rozsiahle akustické plochy, vyplnené vláčnymi melodickým motívmi, poskytujú obrovský priestor k najrôznejším predstavám. Vygradujú často k až abstraktne ladeným poly rytmickým zvratom, dramatickým obmenám zasahujúcim do vôd art rock, technodeathmetal, či blue grass... Nie, to ešte ani zďaleka nie je všetko, toto je iba začiatok! Tempo kolíše medzi zasneným pokojom a nepokojným blúznením, vždy v tú pravú chvíľu pieseň dostane nový impulz, pohne sa vpred, alebo unavene klesne k zemi. Milujem zvuk hammondiek! Ak ich niekto vie využiť, stačí že si v pozadí „melú to svoje dookola“ a efekt je dokonalý. Klávesy v najrôznejších podobách majú na výslednom zvuku leví podiel. Pozorné ucho vie odhadnúť, že ani jeden z členov kapely nie je vysloveným špecialistom na klávesové nástroje(to už je minulosť, v súčasnosti sa kapela rozrástla o Nicolaya Svennæsa), ale počuje aj to, že Torstein J. Nipe(gitarista a hlavný skladateľ v jednej osobe) vie všetko zakamuflovať na nepoznanie. Ďalším prazvláštnym úkazom, ktorý citeľne ovplyvnil výraz kapely, je spev Espena A.R. Aulieho. Drsný, zámerne nemoderný, pôsobí ako tŕň v oku. Miestami akoby vypadol z hrdla samotného Chucka Schuldinera v období albumu „Symbolic“ a to je predsa len hudba z iného súdka. O čistý spev sa snaží v dvoch či troch momentoch a vyslovene to nie je jeho parketa.
Vysoko musím hodnotiť hlavne kreativitu gitaristu. Napriek širokej palete techník a zvukov, jeho hra nestráca pocitovosť. Dokáže pomocou nich zdôrazniť nápad, vyzdvihnúť uveriteľnosť nálady a krásu harmónie. Málo vídaná schopnosť úspešne preniesť plnú váhu skladby na tento nástroj si zasluhuje obdiv.
„Warring Factions“ poskytuje odlišný pohľad na to, čo momentálne produkujú napríklad Opeth. Odvážne tvrdenie? Pre fanúšikov takmer nedotknuteľnej ikony súčasnosti možno áno... Triezvy stúpenec fúzie psychedélie sedemdesiatych rokov a metalu rokov deväťdesiatych, s tým určite problém mať nebude. Produkcia je, priznávam na o stupienok nižšej úrovni, čo vzhľadom k rozdielnym finančným podmienkam týchto kapiel nie je žiadnym veľkým prekvapením. Rovnako tak spev Michaela Äkerfeldta v Espenovi nemôže mať konkurenciu. Ale ak načneme debatu o hudbe samotnej, narazíme na čosi, čo málokto predpokladal. ANSUR znejú oveľa čerstvejšie! Neopakujú sa, nevsadili všetky karty na niečo, čo v minulosti spoľahlivo fungovalo, no ľudí už pomaly začína nudiť, ak nie otravovať. Takýto argument nemožno odignorovať.
ANSUR prišli s veľkým albumom! Bavia ním seba a bavia ním aj mňa. Mali by nasledovať slová o nádeji, skrytom potenciáli a veľkých očakávaniach... Nie, ANSUR sú už teraz tam, kde iných chcete počuť. Nie je väčšej radosti, ako keď vás prekvapí niekto, od koho ste to vôbec nečakali. Demonštratívnejší príklad by som asi hľadal márne...
