In small droplets throughout the forest deep
In tracks of hooves the earth and blood are made one
And she comes home to me...”
SOLANACEAE je novým projektom Kima Larsena, bývalého gitaristu doomových Saturnus a mnohých iných kapiel, no predovšetkým hudobníka vystupujúceho už desať rokov pod nálepkou :Of the Wand and the Moon:. Kultové postavenie na neofolkovej - ak chcete dark folkovej - scéne dosiahol práve s projektom, ktorý mu bol za celú jeho skladateľskú kariéru najbližší. Prečo teda novinka vychádza ako samostatne stojace dielo, nenápadne vydané pod krídlami Larsenovho vlastného labelu Heidrunar Myrkrunar? „Solanaceae“ síce neskrýva typický rukopis autora, no disponujúc vlastným, od predchádzajúcej tvorby odlišným konceptom, sa prikláňa skôr k psychedelickému folku. A robí to veľmi dobre.
„Solanaceae“ nie je vôbec komplikovaným albumom. Jeho čaro možno odhaliť niekoľkými, ak nie hneď pri prvom posluchu. Aj napriek celkom jasným štruktúram má však magickú schopnosť omotať si poslucháča okolo prstu, a to postupom času čoraz viac. Nahrávka, končiaca a začínajúca sa - podobne ako Larsenov starší album „Lucifer“ - variáciou tej istej skladby, obsahuje veľmi veľa dobrých, silných momentov. Pre všetky je spoločným menovateľom decentná španielka dokresľovaná bohatým zastúpením iných nástrojov. Od píšťal, akordeónu Vincenta Farrowa zo Solblót, huslí Anne Eltard až po rôzne netradičné nástroje patriace duši Novemthree, Pythagumusovi Olafovi Marshallovi. Medzi to najlepšie, čo „Solanaceae“ obsahuje, možno s určitosťou zaradiť dvojdielnu spoluprácu s Unto Ashes - „The Blood of my Lady“. Kimovi Larsenovi sa ju - na rozdiel od poslednej radovky Unto Ashes, kde sa táto pieseň vyskytla v mierne pozmenenej podobe - podarilo zaradiť do celkovej nálady albumu naozaj skvele. Zoznam hostí prítomných v projekte SOLANACEAE sa ňou však ani zďaleka nekončí. Okrem už spomenutých mien si na staré časy v :Of the Wand and the Moon: zaspomínala Fenella Overgaard, no a skúsený poslucháč na nahrávke spozná hlasy Chelsea Robba z Arrowwood a Johna van der Lietha z výborných Sonne Hagal.
„Krvácajúca lady“ ale nie je jediná, čo vo mne zanechala veľmi dobrý dojem. Z pozitívne vyrovnaného albumu vyčnieva aj výrazná „Midnight Garden“, jemný a pre Larsena doteraz netypický stredoveký nádych dvojice „Fenella“ a „Samorost“ dodal nahrávke svojské čaro. Myšlienková aj hudobná rôznorodosť novinke rozhodne nechýba, o pocite akejkoľvek roztrieštenosti ale, naštastie, nemôže byť ani reči. Ucelenosť je rozhodne jednou z devíz projektu SOLANACEAE.
V duchu s magickou, prírodou ovplyvnenou atmosférou „Solanaceae“ idú tiež výborné texty. Tak trochu oslavný nádych lyriky „Sonnenheim“ a temnejšiu atmosféru starších diel tu vystriedala s hudbou prepojená zasnenosť a krásna obrazotvornosť. A možno práve tie charakterizujú nový album Kima Larsena najlepšie. Album viac alebo menej odlišný od koncepcie obľúbeného :Of the Wand and the Moon:, avšak v mnohých ohľadoch možno dokonca lepší.
