Obdobie pred druhou svetovou vojnou. Občianskym ozbrojeným konfliktom sužované Španielsko. Porážka ľavicových republikánov pravicovými frankistami. Nútený útek za hranice rodného kraja. Rovnaká doba, fašistické Taliansko, Mussoliniho diktatúra. Nepriatelia režimu so štastím opúštajú vlastný štát. Stávajú sa cudzincami, vyhnancami, ľuďmi bez skutočného domova. Exilantmi, ktorých neľahké osudy sa stali nielen lyrickým námetom nového albumu Jerome Reutera. For we do not rush towards the light
And we dance if we can with our eyes closed
All along the borders, all along the road”
“Flowers from Exile” je čiastočne biografickým dielom plným intímneho nádychu a protivojnového, protifašistického sentimentu. Sentimentu vychádzajúceho zo životného príbehu Reuterovej rodiny, otca svojho strýka bojujúceho v republikánskej armáde, matky unikajúcej pred fašistickým zriadením na Apenínskom poloostrove. Spojené životy dvoch disidentov ukrývajúcich sa pred nekompromisným politickým útlakom, proti ktorému ROME ako projekt – otvorene alebo len metaforicky – vždy vystupoval. Pokora a jemnosť, s ktorou to tentokrát Jerome robí, je však v istom zmysle prelomová. ROME rozhodne nie je a nikdy nebol klasickou neofolkovou kapelou, no na prvý pohľad zrejmá redukcia – kedysi preň typických – industriálnych a “martial” prvkov je tak trochu prekvapením. Tvrdenia o v súčasnosti relatívne nízkej prístupnosti vlastnej hudby vyznievajú v kontraste s popovosťou “Flowers from Exile” pri najmenšom prehnane.
Okrem popovosti je tiež novinka cítiť akustickým rockom, šansónom. Obsahuje o niečo menej požičaných samplov, nahradili ich vlastné výtvory. Prítomnosť huslí som popravde očakával vo väčšej miere. Za pochválenie stojí pozoruhodne kvalitná produkcia. Aj keď, po prechode od Cold Meat Industry k väčšiemu vydavateľstvu Trisol nemožno hovoriť o nečakanom jave. Veľmi príjemná gitarovosť “kvetín z exilu” tak v kombinácií s charizmatickým, no opäť príliš neexperimentujúcim Reuterovým spevom výborne vyniká. Je tomu tak predovšetkým v prípade svižnejších a výraznejších skladbieb, dominánt a záchytných bodov albumu - “The Secret Sons Of Europe” a “To Die Among Strangers”. Kým prechádzajúce radovky luxemburského projektu pôsobili ucelenejšie, “Flowers from Exile” navodzuje dojem celku azda len konceptuálne. Množstvom prítomnej “vaty” a priemerných piesní, častokrát umiestnených dosť neštastne, opakovane stráca poslucháčovu pozornosť. Pomalá romantika v štýle skladieb "Odessa" či "Flowers from Exile", podľa môjho názoru, projektu veľmi nesvedčí. Aj vďaka tomu sú moje dojmy z pokračovateľa “Masse Mensch Material” dodnes rozporuplné, nevyvolávajúce prehnanú chuť púštať si celú nahrávku opakovane.
Hodnotiť “Flowers from Exile” číselne by nemalo zmysel. Obsahuje rovnako skvelé - okrem vyššie vymenovaných je ňou tiež "Accidents Of Gesture" - ako aj málo výrazné kusy. Mechanicky spriemerovať ich kvalitu by bolo zrejme príliš násilné, a teda v rozpore s priamym posolstvom diela ako takého. Diela nevyrovnaného, zachytávajúceho ROME vo veľmi dobrom, ale zároveň aj horšom svetle. V niektorých prípadoch sa proste nadprodukcia nevypláca. Komplexne kvalitný materiál zvyčajne potrebuje čas a lepšiu selekciu, každoročne niečo publikovať je jednoducho zbytočné.
