Táto recenzia bude mierne vybočovať zo žánrového zamerania MORTEM ZINU. Dúfam, že som skalných black metalových priaznivcov neodradil od ďalšieho čítania hneď touto prvou vetou. FALL OF EFRAFA je momentálne kvarteto muzikantov z Bringhtonu, Anglicka. Slovko „momentálne“ som použil zámerne, pretože kapela od svojho založenia prešla rôznymi personálnymi zmenami kvôli hľadaniu svojej finálnej podoby zvuku, štýlu. A tu sa dostávame k tomu, čo vlastne táto štvorica v dnešnej dobe produkuje. Zároveň k neľahkej úlohe túto tvorbu nejakým spôsobom zaškatuľkovať, aby aj všetci neznalí tejto kapely mali páru, o čom píšem. Koniec koncov, škatuľkovanie kapiel je taká moja úchylka :). FALL OF EFRAFA v sebe zahŕňa najmä elementy post-rocku, post-metalu, hardcoru a ambientného black metalu mixnutého jemne aj s folkovými, ale aj doomovými vplyvmi, inšpirovanými kapelami ako NEUROSIS, AGALLOCH a podľa mňa aj GODSPEED YOU! BLACK EMPEROR. Síce vplyv GY!BE vidím v poslednej dobe snáď všade. Možno sa len jedná o moju nejakú prílišnú zanietenosť pre túto kapelu, každopádne aj na „Inlé“ by som mohol vytýčiť presné miesta, kde GY!BE priam vidím. Týmto sa dostávame priamo k hudobnej stránke novinky. Hudba pôsobí melancholicky, smutne a je veľmi atmosférická. Veľmi časté je využívanie hutných tónov, pre tento žáner špecificky podladených gitár, ktoré mne, ako fanúšikovi ostro píliacich blackových cirkulárov nezvyknú bývať po chuti. Paradoxne, tu mi úplne vyhovujú. Doplnené precíteným vokálnym prejavom, ktorým spevák Alex Bradshaw disponuje, umožňujú maximálne zvýrazniť celkový dojem z počúvania. Hudba sa na väčšine dosky valí pomaly a mimoriadne ťažkotonážne ako parný valec za pomoci rozťahaných sprievodných melódií, ktoré tento valec obkolesujú po dobu neuveriteľných 80 minút. Prípadní záujemcovia o LP verziu sa môžu tešiť na časté obracanie platní, keďže ich dostanú hneď dve.
Ďalšia špecifická vec, ktorá súvisí so zvukom, je fakt, že album bol nahrávaný mierne netradičným spôsobom a preto sa aj zvukovo odlišuje od predchodcu „Elil“. Všetko bolo nahrané v jednej miestnosti naraz, čo robí z predošlého „Elil“ lepšie nahratý album, pričom súčasnému môžem udeliť štatút toho viac prirodzeného. Jeden z týchto prirodzených detailov, ktoré sa mi páčia je napríklad to, ako spevák kričí do mikrofónu, ktorý je ďaleko od neho, čo znie tlmene, ako keby stál za nejakou zvukovou clonou, prípadne v inej miestnosti.
Netradične na záver som si nechal ešte ozrejmenie lyrického konceptu „Inlé“. Celá trilógia albumov sa točí okolo vlastnej interpretácie mytológie z novely „Watership Down“ od Richarda Adamsa. Trilógia albumov bola nazvaná „The Warren Snares“: „Owlsa“ (strážca), „Elil“ (nepriateľ) a posledná „Inlé“ (smrť). Texty v celej trilógii poukazujú na sociálny kolaps spoločnosti pod teokratickými panovaním, pričom „Inlé“ je paradoxne prvou kapitolou a zároveň aj rozuzlením celého príbehu.
„Inlé“ znamená niečo ako personifikácia smrti. Zároveň sa stane aj symbolom smrti pre túto kapelu, nakoľko sa jej členovia sa rozhodli po vydaní trilógie jej aktívne pôsobenie ukončiť. Hudobne sa jedná o vynikajúce dielo s prepracovanými textami a zaujímavým zvukom. Uvítal by som však možno o kúsok viac originality.
