Formáciu PANTHEON I, ktorá mi pôvodne prišla byť len ako bokovka členov 1349 - gitaristu Andrého Kvebeka a basgitaristu Tora Risdala Stavenesa, sledujem od čias keď ich prvý album „Atrocity Divine“ uzrel svetlo sveta. Teraz, keď sa s odstupom času pozerám do minulosti a spätne tento album hodnotím, musím konštatovať, že sa naďalej jedná o jednu vynikajúcu našliapanú, energickú, vysoko melodickú a zároveň prudko agresívnu nahrávku. Rovnako táto kapela mala jednu výsadu a tou boli dva nemetalové nástroje, ktoré jej zvuk dosť ozvláštnili - husle a čelo. Husličky z kapely odišli, ostatní hudobníci však prišli s novým albumom, mierne zvukovo iným, viac agresívnejším a prišiel mi celkovo temnejší. Každopádne, jedna vec sa nezmenila. Tou je fakt, že ma posadil na riť takisto ako jeho predchodca a nútil ma veľmi dlhú dobu v prehrávači točiť dookola len „Wanderer And His Shadow“. Dnes sa situácia znova opakuje. Tento krát sa však novinka volá „Worlds I Create“ a píše sa rok 2009. Fakt posadenia na riť, užasnutého pohľadu niekam do prázdna a predstavovania si v mysli tancujúcich diablov v besnom tempe zostala nezmenená. Doteraz si pamätám, ako som si prvýkrát púšťal „Worlds I Create“ a vyrútilo sa na mňa úplne melodicky choré šialenstvo v podobe úvodnej „Myself Above All“, ktorá je tak neskutočne dobre prepracovaná po každej stránke, že sa mi chcelo plakať od šťastia a podvedome som siahol po regulátore hlasitosti a razantne ním pootočil doprava, nehľadiac na neskorú večernú hodinu, ktorá práve prebiehala.
Poďme si teda novinku bližšie rozpitvať. Nový PANTHEON I oplýva ultrarýchlymi sofistikovanými a originálnymi tremolo riffmi, striedajúcimi sa s death/thrash metalom zapáchajúcimi technickými pochutinami, v ktorých André nezaprie svoj štýl hrania podobný s 1349. Všetko podmastené hutným zvukom Jullianinho čela, tak špecifického pre zvuk PANTHEON I. Aj bez neho by bola hudba PANTHEON I veľmi nadpriemerná, avšak čelo je práve ten nástroj, ktorý ju robí priam jedinečnou a pomocou neho dokáže prelievať nálady a atmosféry z agresívnej do temnej a zasa naspäť úplne prirodzeným spôsobom. Z kompozičného hľadiska veľmi zaujímavé. Niekto by sa však mohol veľmi trefne namietať, že to vôbec nie je nový jav v doterajšej produkcii PANTHEON I. Áno, pravda. Sú ľudia, ktorí potrebujú, aby každý nový album, ktorý ich obľúbený interpret vydá, bol nejako iný ako ten predošlý. PANTHEON I sa síce posunuli hráčsky, skladateľsky aj technicky, celkovo však výraznú zmenu „Worlds I Create“ veľmi nepriniesol. Ja sa staviam skôr na opačnú stranu a pri tejto kapele som rád, že mi naservírovala hutnú porciu - poviem to teraz troška priamo - toho istého. Beriem na vedomie tento fakt a zohľadnil som ho pri celkovom hodnotení a jeden pol bod šiel dole práve za toto.
Agresívny dojem z nahrávky robí najmä bubeník so svojimi neúnavnými blast-beatmi, ktorými úplne rozoberá ľudské vedomie a z piesní srší energia. Tento štýl bubnovania môže pôsobiť monotónne, prípadne jednotvárne, avšak ja ten dojem z toho nemám, keďže tento samopal je doplnený už spomínanými zabijackymi riffmi a skvelým Andrého spevom. Keď už som pri tých vokáloch, na skladbe, ktorá sa stala môj osobný favorit - „Ascending“ sa objavili aj čisté, čiže u mňa ďalšie body navyše.
Sumár? Agresívne, deštruktívne, temné, energické, blasfemické, prekrásne, prudko black metalové a zároveň technické. Už dlho ma niečo na blackovej scéne nenadchlo tak ako práve „Worlds I Create“. Nahrávka na najvyššej úrovni. Však posúďte sami z nižšie uvedeného videa.
