Tak s tymito fínmi sa na strankach Mortemu stretávam už po tretí krát. Som tomu vcelku rád, kedže tvorbu kapely HORNA poznám až na pár výnimiek veľmi dobre a vždy patrili medzi mojích obľúbencov. Je pravda, že občas vyvrhnú na tento svet ozaj takmer zbytočnosť, Jich posledné dva počiny však pre mňa znamenajú dosť veľa. Priznám sa, že som nevedel čo od "Musta Kaipuu" čakať. Nejde totiž o novinku v pravom slova zmysle... 10 skladieb tohto CD boli nahrané ešte v roku 2004, počas nahrávania dosky "Envaatnags Eflos Solf Esgantaavne". Väčšina skladieb sa predstavuje až teraz, na tomto CD, ale niektoré už boli vydané na EPkach, splitoch, atď... Dosť však rečí okolo, pristúpme bližšie....Kto mal s týmto CD tú česť, tak mi dá za pravdu, že toto nie je black metal pre každého. Nie, nechcem sa pohrávať s myšlienkami o elite, alebo čo. Každopádne pohľady naň sa budú asi dosť rôzniť, keďže zatiaľ som postrehol hodnotenia veľmi pozitívne, Jako aj osočenia zo zbytočnosti. Ja som niekde na pomedzi týchto názorov...Na tomto CD nenájdete nič prekvapivé, teda možno až na šialenú podobu jednej pasáže v druhej skladbe "Haudanvarjo" s "pílkou" na albume projektu SECHT :) a tiež isto prekvapí skladba "Oi Kallis Kotimaa", ktorá ako keby vypadla z repertoáru dávnych STORM. Ináč tu máme opäť len ďalšiu porciu čierného kovu, tak ako ho páni raraši kujú už nejaký ten rok. Skladby ako sú "Menneiden Kaiku, Unohdetut Kasvot; Unohdettu Ääni", "Marraskuussa",spomínaná "Haudanvarjo" či úvodná "Piina" určite chytia nejedno čierne srdce a ponúkajú všetko to, prečo majú fans radi túto kapelu. Nekompromisná smršť, tak typická atmosféra smrti a samozrejme skvelá melodika, ktorá nesmie chýbať. Na druhej strane tu máme skladby "Pohjanportti", "Vuohenlahko" a "Aldebaranin Susi", ktoré ma priam unudili k smrti a nemienim viac márniť svoj čas počúvaním tohto (pod)priemeru. Album je rôznorodý čo sa týka nálad, zmien tempa, či melodikou. Nájdete tu tak rýchle besniace pasáže, ako aj pomalé, ťahavé momenty, lahodiace si v kvílivých tónoch gitár a ťažkopádnom dunení bicích. Tiež už spomenutá typická melodika bola vždy dôležitým elementom nahrávok tejto kapely, spája všetko to temno a zlo v jeden celok, aj keď škoda, že sa to nie vždy podarí tak ako by malo. Corvusov vokál je potom samostatnou kapitolou, aj sem vdýchol kus svojej čiernej duše a nemalou mierou zvyšuje status tohto ináč ozaj priemerného počinu.
Tak neviem, od tejto "novinky" som ozaj nečakal nič moc, takže o nejakom sklamaní sa nedá hovoriť. Už som si zvykol, že HORNA chrli jednu nahrávku za druhou a toto ozaj nemožno brať ako prírastok medzi "full-length" CD. Ak teda patrite k hrstke šialencov, ktorí musia mať všetko od tejto hordy, nech sa páči. Ak to tak nie je, siahnite radšej po inej, staršej tvorbe.
