Po necelých dvoch rokoch od vydania svojho limitovaného EP sa Švédi LIVSNEKAD vracajú v päť člennej zostave aby pod hlavičkou Katastrophy Records vydali svoj debutový album „Den sociala vanförheten“ spestrený mimo iné aj hosťovaním Kvarfortha z SHINING. Ako sami uvádzajú na svojich stránkach, cieľom tohto projektu nie je podporovať a pestovať patetickú samovražednú kultúru, ale reflektovať svoje vlastné životné udalosti a pocity. Sympatický postoj.. Aby som mohol v nasledujúcich pár riadkoch nejakým spôsobom hodnotiť samotnú hudbu LIVSNEKAD inak ako komparatívnou metódou, teda bez ustavičného porovnávania, prirovnávania a pomeriavania, tak hneď na začiatok musím uviesť, že kapela si ide svojou tvorbou nekompromisne po stopách švédskej depresívnej scény, a celý čas si človek hovorí, že toto na tvrdo už niekde počul. Aj dvakrát. A hlavne ako teraz pristúpiť k niečomu, čo nie je zas beznádejne prázdne mlátenie slamy, ale na druhú stranu si to láme stavce na zabehanom obsahu, ohranom klišé a škatuľkovej produkcii?
Začnem teda trochu konkrétnejšie. Do prvej skladby sa púšťam s miernymi obavami. Nie, že by som bol práve fanúšikom tridsať sekundových zásekov, ale hrací čas bezmála 16 minút v tomto žánri môže dopadnúť rôzne, nehovoriac o tom, keď to celé zaradíte na začiatok albumu. Po klavírnom intre, ktoré mi zimomriavkami evokuje SILENCER (vravel som hlavne žiadne prirovnávanie, však?), prichádza masívny gitarový nástup v typickom down-tempe, pri ktorom kapela viac stabilne zotrvá aj v nasledujúcich songoch. „Odesdigrande Slentrian“ približne v polovici po akustickom interlude postupne graduje, to celé mi pripomína pred rúcajúcimi sa stropmi nekonečných stuchnutých chodieb v podzemí na denné svetlo, to celé v spomalenom zábere. Skladba vcelku zaujímavým spôsobom plní úlohu poctivého grand opening-u. Zároveň tu hneď objavujem svoj kameň úrazu, a popravde, cez tento handicap som sa pri posluchu nedokázal preniesť až do konca. On, rytmičák/virbl znie niečo ako pixla od farby a vytvára tak neželaný rušivý element, ktorý do ponurej atmosféry dielka jednoducho nezapadá a nezapadá. Vokál, ten je naopak bez komentára, nerobí kompromisy, nestrieda príliš polohy. Len ničí. Veľké plus! Zvyšné nástroje si potom držia svoj žánrový štandard a myslím, že celkovo zvuk nahrávky nikoho neurazí.
Poďme ďalej. Dvojka „Becksvart Logik“ od začiatku naliehavo tlačí, potom opäť prichádza predel v podobe akustickej pasáže a ja sa začínam zahrávať s myšlienkou či sa nejedná o síce možno nechcený, ale predsa vzorec, na ktorom LIVSNEKAD vystavali svoj debut. A skutočne, striedanie týchto dvoch polôh, alebo nálad to nazvime, je albumu typický ako pivu pena. „I Verklighetens Kval“ a „Bråddjupets spörsmål“ potom tiež neprinášajú príliš veľa odlišných momentov a upadám do mierne letargického stavu v ktorom podvedome už polhodinu počúvam dokola tu istú vec a inak silné pomalé pasáže sa začínajú javiť ako bezzubé ústa a akustické vyhrávky zas len ako povinná prestávka na občerstvenie. Blíži sa koniec a ja som zvedavý čo prinesie záverečná „Fobisk sälta“. Asi to bol zozačiatku epický nádych skladby, ale opäť som „v tom“. Navyše prvý krát máme čo dočinenia aj s čistým vokálom (tipujem to práve na hosťujúceho Niklasa) a nádherné gitarové riffy a vyhrávky nesú celú show ku koncu. Vydarený záver! A o to zmiešanejšie pocity, ktoré som nedokázal odstrániť ani opakovaným posluchom.
LIVSNEKAD ukázali, že sú inštrumentálne veľmi slušná kapela a ich muzika nie je úplne šedou beztvarou hmotou, má to svoj ksicht, len škoda, že rovnako ako u vášho suseda- je už tak známy a okukaný, a nepotrebujete ho tiež vidieť deň čo deň. Osobne nepochybujem nad existenciou určitého osobného emocionálneho vzťahu tejto sympatickej pätice k vlastnej tvorbe, ale ten záver nad ktorým si lámem hlavu, či je doska dobrým začiatkom a prísľubom perspektívnej budúcnosti, alebo len deklaruje jazdu v závese za inými kapelami daného žánru. To asi zodpovie len čas.
„Life is shit but suicide is not the answer...“- Andreas Larsen
