Maďarské luhy boli pre mňa, snáď s výnimkou TORMENTOR, istý čas tabu. Že som sa tomu nejako cielene vyhýbal sa nedá povedať, najskôr za to môže negatívny spôsob, akým som vnímal minuloročný, podľa môjho názoru nie príliš vydarený tribute BURZUM. Prvý kontakt teda nevyšiel. Bol by som nerád, aby za tým ktokoľvek hľadal neexistujúce politicko-národnostné vášne, preto som zahodil doterajšie skúsenosti do koša a s čistým štítom sa snažil do týchto končín poslednou dobou preniknúť . Táto recenzia je teda koniec koncov posun vpred aj z môjho čisto osobného hľadiska.AETHERIUS OBSCURITAS. One-man projekt (pozn. pre úplnosť – so štúdiovým bubeníkom) ukrývajúci sa pod týmto mierne krkolomným názvom nie je na scéne žiadnou novinkou. V súčasnosti posledný počin „Black Medicine“- „Fekete Orvossag“ je už v poradí piatym regulárnym albumom (predchádzajúcemu „Víziók“- „Visions“ sa tu u nás, mimo iné, už dávnejšie pozrel na zúbok kolega Fasterd) a v zásade tomu odpovedá aj jeho kvalita po formálnej stránke. Zvuk nahrávky je jasne čitateľný, muzikantské výkony stoja tiež mimo akúkoľvek kritiku. Niečo viac by sa dalo napísať o konkrétnom obsahu, ktorý na novinke nájdeme.
Melodický black metal je určite veľmi vágny pojem ako taký, ale v tomto prípade stopercentne na mieste. Hudba AETHERIUS OBSCURITAS je totiž charakteristická práve svojou pestrosťou. Množstvo zaujímavých momentov a popreplietaných melódií, hudba rôznorodých farieb a tvarov, čo dokáže príjemne oživiť dlhé chvíle. Takto približne by znela učebnicová definícia toho, čo sa na nahrávke deje (za splnenia teoretického predpokladu, že by som mal česť byť autorom samozrejme). Tým, že kapela viac menej celý čas pracuje len s gitarovými a basovými linkami, sa navyše dostáva „Medicíne“ aj potrebnej dravosti. Osobne nemám absolútne nič proti zapájaniu kláves do black metalu, ale ostatne, keď výsledok pôsobí ako veľkolepá gýčovitá vata, tak často uvažujem nad tým, či by to bez nich nebolo efektívnejšie. Ako to už chodí, zložitý, ťažko uchopiteľný materiál zväčša potrebuje čas aby sa dostal pod kožu. Naopak priamy a nepokrivený ráz „Black Medicine“ zas po vás bude ten nejeden posluch chcieť na to, aby ste sa lepšie zorientovali v hudobných rozmaroch, ktoré prináša, a až tak si ho obľúbili. Jedná sa síce o relatívne ľahko stráviteľný mix, ale to nič nemení na fakte, že je treba tento album najprv rozbaliť skladbu po skladbe a bližšie tým poznať.
Čo sa týka jednotlivých skladieb tak celkovo ich tu nájdeme jedenásť, z toho jedno kratšie intermezzo a dva covery. Prvý z nich, „Black Tormentor Of Satan“ oproti originálu neustúpil ani o piaď, ale za interpretáciu by sa nemuseli hanbiť ani samotní MARDUK. Druhá vec je potom prekopávka pecky „Black Demon“ od z RUNNING WILD, ktorá svojím heavy nábojom už o niečo viac vyčnieva z celkovej koncepcie albumu. Nepochybujem, že zámerne. Ako vždy v prípade cover verzií, aj tu možno otvára otázka účelnosti ich zaradenia do tracklistu, obzvlášť ak k tomu prirátam Arkhorrlove (Viktor Vágvölgyi) výroky o nezmyselnosti vydávania polovičatých albumov s umelou výplňou. Ono v zásade ak len nadväzujú, na už bez tak dostatočné množstvo plnohodnotného materiálu, potom v takomto spestrení nevidím žiaden problém. O tom, že o nápady nebola počas jeho tvorby núdza, niet najmenších pochýb, a ja som utvrdil v tom, že v podobe osoby Viktora máme čo dočinenia s veľmi talentovaným muzikantom. Nemá zmysel tu moc individuálne rozoberať skladbu po skladbe. V každej sa zaujímavým spôsobom miesi kreatívna rytmika a dynamické pasáže, v jednej prekvapí použitá píšťala, inokedy silne chytľavý riff, potom je to chór s epickým nádychom, niekedy zas hrdelný spev čo nahradí škrekot.. je tam toho vskutku dosť, čo možno postrehnúť, a nie som sto schopný to momentálne nejako ucelene zosumarizovať. Ou, a strelím teraz jednu od pásu, ale „Grim Smile“ mi strašne pripomína SATANIC WARMASTER „Carelian Satanist Madness“.
Ak sa vám niekedy stáva, že napriek neodbytnému nutkaniu, neviete prísť na to, čo sa vám vlastne na nahrávke tak nezdá, potom toto je presne môj ten prípad. Znovu podtrhujúc vyššie spomínané plusy, celý čas viem, že tomu chcem niekde/niečo/nejak vytknúť a paradoxne odpovedi sa mi dostalo až po dlhých dňoch, keď som si nedávno pustil práve album „Visions“. Ono asi niet iného spôsobu akým to opísať, oproti nemu pôsobí novinka až príliš uhladeným dojmom. Príjemne sa počúva, má to taký optimistický nádych a zároveň správny ťah ale vo výsledku to so mnou nehne. Akoby si tá hudba každým taktom držala nemenný odstup, niečo ako dáma a gentleman. Trochu škoda. Je fajn vidieť, že AETHERIUS OBSCURITAS sa bezcieľne nemotajú v undergroundovom kolečku, kvitujem jasný kvalitatívny posun ale nemôžem sa ubrániť pocitu, že profesionalita zahnala živočíšnosť z ich hudby kamsi do kúta. Spomínaný predchodca „Black Medicine“ mi preto zostane bližší, napriek tomu, že k nej samotnej sa určite ešte rád vrátim, pretože má čo ponúknuť.
