Lichotivé slová na posledný album tohto nekompromisného ansáblu sa valili z každej strany, ešte pred tým, než som mal vôbec možnosť ho okúsiť. A ako to už chodí, nič nie je úplne tak, ako to nakoniec vidíte vy sami. Ani pri najväčšej snahe o zachovanie určitej objektivity. Možnože s výnimkou matematických axióm a zákonitostí nášho fyzikálno-materiálneho sveta, a ani tam to nie je vždy tak jednoduché, má všetko svoju dvojitú tvár, svojich odporcov a obdivovateľov. Tým nechcem podkopávať zmysel vlastnej recenzentskej úlohe, no predsa by som v tejto súvislosti rád zdôraznil takú samozrejmú vec, akou subjektívne hodnotenie je. Koniec koncov o tom sa už popísalo možno až priveľa, a preto, aby som tu zbytočne neplytval miestom a vašou trpezlivosťou plácaním, prejdime radšej k veci. Už prvá skladba, s nesmrteľným názvom „Blood“, je viac menej prehľadom celého dejstva. Počiatočný zhluk riffov a kopákov začne rýchlo naberať hlavu a pätu, darí sa mi zorientovať. Brutálne nasadenie stojí niekde na pomedzí black metalu a deathu, z prvej menovanej odnože sa SAMMATH blížia svojou zlosťou „bývalým“ MARDUK. Snáď najprekvapivejším momentom po výbušnom nástupe je potom precítené gitarové sólo. Hosťujúci gitarista Magnus Agliareth z MAGNIFICAT prezentuje svoje rýchle prsty na albume ešte niekoľko krát. Kapela teda gentlemansky dostala svojim slovám, že čerstvá krv v zostave prinesie nóvum práve v tomto smere. Rád by som upozornil, že pod sólami sa neskrývajú žiadne nevkusné onanie, skôr rozvíjajú mäsiarsku brutalitu do melodickejších rozmerov, podobným spôsobom ako kedysi činili legendárni DEATH. Ďalší z kapelníkov na zozname, už časom odskúšaný bubeník Koos Bos, je tiež kapitola sama o sebe. Ak čakáte nepochopiteľné rytmické kotrmelce upotených jazzmanov, tak trochu zbytočne. Nutne uznať, že hlavne v rôznych prechodoch tomu nechýba punc kreativity, ale väčšinu času si to klepe v neúprosnom tempe vytrvalo vpred. Každopádne táto dynamická mašinéria s „mľaskavým“ zvukom (niekde na pomedzí organickosti a automatu) činí album postrachom pre všetkých milovníkov tibetskej meditatívnej muziky. Ale uff, poviem vám, toto by som na koncerte zvučit nechcel..
Potokmi krvi sa dostávam k „Burn In The Fires Of Hell“, ktorá v zásade prináša podobné jatky ako úvodná skladba, ale s úsmevom na tvári som sa minule prichytil, ako si notujem refrén. Nabrúsený song s ešte menej kamarátskou lyrikou (kam sa hrabe „fuck off and die“?) vám slušne poskáče po hlave! Tretia skladba...Stop! Totálny nezmyslel pokračovať nejakým výčtom tam, kde sa človek moc niečoho odlišného už aj tak nedočká. Ono vlastne jediný valný nedostatok dosky tkvie v tom, že po celý čas sa tu varí tá istá pekelná polievočka. Tie isté postupy, tie isté valivé rytmy, a hlavne vokál. Nieže by nepasoval, ale v tej svojej nemennej polohe časom pôsobí tak na jedno kopyto. Spomínané sóla sa zas toľko nekopírujú, ale snaha ich napasovať do každej skladby a vygradovať ich rovnakým spôsobom, opäť dotvára jednoliatosť nahrávky.
Vypočuť album na jeden záťah vyžaduje celkom námahu, aby sa v tom človek časom nezamotal, aj keď dĺžkou nejako extra nevybočuje z normálu. Zobral som tento fakt v potaz a pokúsil som sa k „Triumph In Hatred“ pristúpiť z opačnej strany. A skutočne prospelo, keď som pri posluchoch znížil hlasitosť a nechal to do seba len tak kopať, bez napnutých sluchovodov a sústredenia sa na každý moment, ktorý album prináša. Preto zaraďujem do škatuľky „do auta“ a zároveň sa s dovolením vzdávam bodového ohodnotenia. SAMMATH majú naozaj gule, hudba zaujímavým spôsobom kombinuje čierny kov a niektoré death metalové postupy a je každopádne odpovedajúca názvu tohto titulu. Jednotlivé skladby sú výborné miešačky, ale podľa mňa, sa doska ako celok trochu zamotala okolo svojich ústredných motívov a nevedie z toho cesta von. Na príležitostné rozdrtenie otravných spolubývajúcich výborné, na opakované prehrávanie to už trochu kríva.
