Najdôležitejším kľúčom k pochopeniu „Renihilation“ je zvuk, ktorému absolútne dominujú bicie. Tieto sú vo finálnom mixe jemne vyvýšené nad všetkým ostatným. K bicím sa ešte neskôr určite vrátim, ale aby som dokončil túto „zvukovú“ myšlienku je potrebné dodať, že celkový dojem je špinavý, pôsobí, ako keby bol zbúchaný doma na kolene s heslom „do it yourself“. Na nahrávke sa nachádza jemný šum, prípadne mám dojem, ako keby bol gain na nahrávacích mikrofónoch až moc prehúlený. Bicie s basou majú nastavený ekvalizér dosť hlboko, pričom gitary mi prídu poriadne navýškované, nabrúsené. Tento kontrast vytvára dosť zaujímavý celkový efekt.
Vrátim sa teda k tým bicím. Niečo tak chaotické, minimalistické, nepredvídateľné a zároveň blesku rýchle som ešte nezažil! Greg Fox si môže byť istý, že má unikátny štýl, pokojne poviem aj, že vo svete. To je jedno, že sem-tam tempo v piesňach lieta hore-dolu, metronóm by Greg aj tak stihol roztrieskať skôr, než by spravil tik-tak. Načo sa zapodievať takými somarinami? Gregova zostava obsahuje len rytmičák, kopák a dve crash činely. Nič viac, nič menej. Greg teda miestami naozaj doslova trieska do všetkého, čo tam má. Tak primitívne, tak jednoduché, tak chaotické, tak deštruktívne, ultra rýchle. Lepší základ si Hunter pre svoje skladby ani nemohol želať.
Základ by sme mali. Čo však patrí k ďalšiemu originálnemu prvku tvorby LITURGY je štruktúra gitarových liniek. Gitary sú v neustálom „polosólovom“ režime. Vysoké rezavé tóny vás narežú pekne na plátky. Ťažko sa niečo z toho dá nazvať riffom. A ak aj áno, tak by dostal prívlastok, prinajmenšom „netradičný“. Kompozične podobné kultovému „Nattens Madrigal“, od skupiny, ktorú snáď ani netreba menovať. Len o dosť chaotickejšie, ničivejšie, nepredvídateľnejšie.
„Nattens Madrigal“. Tak geniálne to dielo. Buď si ho zamilujete (tak ako napríklad ja) a budete ho donekonečna velebiť, alebo sa zdesíte toho zvuku, špinavosti a prieraznosti, alebo už čohokoľvek, odsúdite ho a pošlete na hromádku odpadu, medzi kapely „so zlým zvukom“. Rovnako je to aj s „Renihilation“. S tým rozdielom, že „Renihilation“ posiela na hromádku odpadu preprodukovanú konkurenciu bez nápadu. Ešte aj basa mi miestami pripomína zlatom vyšperkované geniálne kompozície „Nattens Madrigal“. Keď sa miestami vynorí spoza harmonickej steny gitár, aby odohrala svoju krátku vsuvku a následne sa opäť ponorí na svoje miesto, do hustej spleti nástrojov.
Album je rozdelený na menšie podčasti pomocou skladieb s názvom „-“, alebo „Untitled“, ktoré ináč predeľujú album, ktorý pôsobí pomerne jednoliatym dojmom. Len naozaj pár skladieb vybočuje s celkového konceptu a oplatí sa pozrieť sa aj na ich názvy. „Arctica“ a záverečná genialita „Renihilation“. Nad celým týmto chaosom sa snaží Hunter robiť poriadok svojím ničivým revom. Darmo však. Vnáša ešte väčšiu porciu ničivosti a robí z „Renihilation“ priam zbraň.
Začínam zisťovať, že z Ameriky nám toho lezie pomerne málo, ale keď už, tak už. Veď vyskúšajte mladých, nekompromisných LITURGY, pri recenzovaní ktorých som sa odvážil, vziať do huby pojem „Nattens Madrigal“. Ich chaotický album „Renihilation“ vás nenechá ani chvíľu pokojných. Buď ich absolútne zatratíte, alebo si ich zamilujete. Ja si teda určite vyberám druhú možnosť.
