Ešte teraz si pamätám, ako som jeden piatkový večer zablúdil v mojom rodnom meste Banská Bystrica do klubu 77 na koncert vynikajúcej slovenskej kapely LUNATIC GODS. Tento článok samozrejme nemá byť o vystúpení LUNATIC GODS, aj keď bolo naozaj vynikajúce, avšak ešte viac ma potešil fakt, že jedna z mojich najobľúbenejších kapiel vôbec, príde zahrať prakticky ku mne domov. Aj keď v Banskej Bystrici býva metalových akcií neúrekom, väčšinou je to len samý death metal, čiže keď človek má záujem o niečo iné, nevyhne sa cestovaniu. Paradoxom je, že napriek tomu, že som Bystričan, nevyhol som sa ani tentoraz tomu spomínanému cestovaniu a miernym fofrom. Nakoniec som však všetko stihol a spoločne so Sachtikusom sme prišli na miesto určenia v čase stanoveného začiatku, lebo sme si povedali veľmi naivnú vetu: “Čo ak to začne načas?”. Nakoniec sa teda konalo len hodinové meškanie, čo je vcelku tolerovateľné a viac-menej s tým aj každý rátal.
Prvou s kapiel, ktoré mali v ten večer vystúpiť, boli domácim dôverne známi doomoví HECATE. HECATE som naposledy videl, ako predkapelu DISSOLVING OF PRODIGY v Bystrickom Tirish Pube niekedy v Septembri. Odvtedy sa toho veľa v tejto kapele nezmenilo (ak nerátam to, že jeden z gitaristov zhodil dlhé vlasy). Skladby postavené na atmosférickom základe, gitary na úrovni, veľmi pestrá basa a bicie a rozpačitý spev. Aj napriek tomu, že spevák Majo je môj sused :), musím byť k nemu kúsok kritický a niektoré jeho falošné polohy mu teda vytýkam. Napriek tomu som bol so skladbami so staršej tvorby spokojný a HECATE sa mi páčilo. Malo to atmosféru, prišlo mi to také hĺbavé - dumavé, melancholické, v tej hudbe som videl niečo viac, ako len hudbu. Zámerne som napísal “zo staršej”, pretože každá skladba, ktorá bola uvedená ako nová, ma bavila o čosi menej. Jedná sa však len o čisto subjektívny dojem. Každopádne odozva publika bola veľmi chladná. Po odznení skladby zatlieskalo len minimum zúčastnených, z toho naozaj minima, ktoré na túto sľubnú akciu prišlo, ale k tomu sa ešte vrátim pri záverečnom hodnotení. Celkové hodnotenie HECATE: spokojnosť. Aj s Majovým štýlom spievania ala Fernando Ribeiro z MOONSPELL.
Ďalšou z predkapiel boli DAMNED SPIRIT’S DANCE z Maďarska. Veľká neznáma pre mňa, ale s pár ukážok z youtube sa mi to zapáčilo. Čiže v podstate ma táto kapela zastihla nepripraveného a sám som nevedel, čo vlastne mám čakať od ich živého vystúpenia. Ako som sa tak na nich pozeral, ako sa zvučia, začal som byť zmätený ešte viac. Nie z toho, ako sa zvučia, ale skôr z toho, ako vyzerajú. V princípe zväčša z vysoka seriem na image stránku kapely, zaujíma ma predovšetkým a najmä hudba, ale teraz si neodpustím malú poznámku aj k tomuto. Najlepšie bude, ak vám ich všetkých v krátkosti opíšem. Začnem spevákom, ktorý bol oblečený v akomsi maďarskom kroji(?), ďalší bol gitarista s nie veľmi gitarou určenou na hranie metalu, ktorý vyzeral ako z nejakej indie/grunge kapely, pokračujem zvláštnym zjavom za klávesami, o ktorom sme sa hádali až do konca so známymi, či je to žena, alebo muž. Každopádne zvoncové gate, klobúk a cowboyské strapce. Druhý gitarista a basák v “default” metalovom čiernom oblečení a bubeník s metalcore imageom a šiltovkou. No pekná zmeska. (Pre vlastný názor klik na galériu:). Celkovo by som asi aj vynechal túto časť ohľadom vizuálnej stránky kapely, avšak prirovnanie ich hudobného štýlu k ich image sadne ako riť na šerbeľ. Zmeska mnoho, naozaj mnoho žánrov dokopy naskladaných okolo black metalu. Niektorí členovia DSD sú okrem iného aj členmi rôznych power metalovo ladených maďarských spolkov a dali to aj patrične vedieť rôznymi prstolamnými sólami a podobnými prvkami. Ale power metal je len zlomok žánrov, ktoré som tam našiel. To by som možno nazval kameňom úrazu tohto ich vystúpenia a možno aj celkovej tvorby, ale zasa nechcem mať prisilné reči. Verím, že sa nájde veľmi veľa ľudí, ktorým sa DSD páči. Ja som dosť otvorený človek rôznym žánrom, ale striedanie dobrého zo zlým tu bolo tak časté, že som to proste nejak nezvládal. Zvyšok publika, súdiac podľa potlesku, tiež veľmi nechápal o čo sa vlastne jedná. Ja vlastne doteraz neviem povedať, či sa mi to páčilo, alebo nie. Bolo to ako nepravidelná sínusovka. Raz mi padla sánka, raz som sa chytal za hlavu, že toto snáď nie. Čo však môžem s určitosťou povedať je, že aj takýto prístup je až nadmieru originálny a originalitu ja rád, nie však asi v takejto forme. Každopádne aj fakt, že ma zaujal tento schizofrenický postoj, svedčí o istej kvalite maďarského zoskupenia. Zvláštne je, že zvuk bol možno o niečo horší ako u predošlých HECATE. Cowboyove klávevesy dosť zanikali a gitara “Kurta Cobaina” mala tendenciu sa počas vystúpenia postupne rozlaďovať a pri niektorých sólach to bolo žiaľ aj počuť.
A dostávame sa k vrcholu dnešného vystúpenia, k dôvodu, prečo sme sem všetci prišli. Okolo NEGURA BUNGET a ich personálnej zmeny v kapele sa toho popísalo až až. Počul som reakcie rôzne. Aj že “nová negura” stojí za hovno, aj také, že “nová negura” pokračuje tam, kde prestala a že v podstate sa nič takého hrozného nestalo. Ono je pravda, že vymeniť speváka môže kvalitne nabúrať celkový dojem, ktorým kapela pôsobí. Ja si pamätám, ako som videl NB koncom roku 2008 v Bratislave a jednalo sa o jeden z nezabudnuteľných zážitkov, kde som stál zhypnotizovaný s otvorenými ústami a po koncerte nešetril slovami chvály. V podstate to bol jeden z najlepších koncertov, na akom som bol. Alebo teda určite patril medzi TOP 10 najlepších. Vynorilo sa teda pár otázok. Otázka prvá: ako sa zmenilo koncertné vystúpenie a ako pôsobí nová zostava? A otázka druhá: ako sa naprace šesť členná kapela s rozsiahlou perkusnou aparatúrou na nie práve najväčšie pódium v KLUBE 77.
Tak nakoniec sa všetci zmestili na pódium, aj s obrovským rohom, ktorého tóny doslova oznámili začiatok koncertu a plynulo prešli do vskutku úžasného folkového intra podmasteného hutnými klávesami chutnej klávesáčky, na ktorú sa bola radosť dívať počas celého vystúpenia, ako si hranie patrične užíva. Ani neviem ako a intro sa prehuplo do jednej z nových skladieb, v ktorej som si nemohol nevšimnúť prvok, ktorý tak s obľubou využíval jeden z predošlých gitaristov. Techniku nazvanú taping (pre negitaristov, tapping počuť napríklad v piesni: “Conoas Terea Tãcutã”, album “Om”, cca 4:48). Čo vo mne evokuje mienku, že autorom tejto skladby je práve ešte niekto z nich. Je to však nepodstatné. Už hneď pri tejto skladbe som vedel, že dnešný večer vskutku stál za to. Keď už som spomínal skladbu “Conoas Terea Tãcutã”, tá nasledovala hneď za novinkou a to už som bol takmer v tom spomínanom tranze spred dvoch rokov. A hneď som vedel aj otázku na odpoveď číslo jedna. NEGURA BUNGET je v plnej sile a je pripravená vás pohltiť svojou neskutočnou atmosférou a aurou. To black metalové klišé, že black metal je viac než len hudba je skutočne pravda a je čím ďalej menej kapiel, pri ktorých môžete zažiť niečo podobné. Väčšinu vokalistovej práce prevzal perkusista aGer a nový gitarista Corb spieva pomenej. Absolútne to však nevadí. AGer zvláda obstojne aj čisté spevy a myslím si, že spoločne s Corbom sú dôstojnou Huppogrammovou náhradou. Čo sa gitár týka, tie party by nemal byť problém obstojne sa naučiť pre žiadneho gitaristu, ktorý už hrá nejaký ten piatok na gitare. O čo mám však obavy je skôr fakt, že dvojica gitaristov, ktorá odišla zo skupiny bola veľký kreatívny zdroj pre túto skupinu a odišla s nimi možno aj časť duše skupiny NEGURA BUNGET. Ináč osobne nejaké veľké negatívum v nahradení gitaristov nevidím, čo sa live vystúpení týka. Koncert mal rovnaký náboj, rovnaké čaro, ako to pred dvoma rokmi. Strhujúce, úchvatné. Piesne z albumu “Om” priam orgastické. Verím, že NB na vystúpení na BRUTALE možno ešte nebola až tak zohratá. Predsa za mesiac naskúšať, nie až tak jednoduché skladby, musel byť vcelku tlak na nových členov. A ďalšia vec. Ja si nedokážem predstaviť toto vystúpenie na veľkom festivale, za denného svetla, ktoré ho oberá o značnú porciu atmosféry. Zhrnuté a zosumarizované, z NEGURA BUNGET som opäť takmer spadol na riť a môžem ich s pokojným svedomím zaradiť medzi majstrov svojho žánru a atmosférickej hudby všeobecne. Nový album by mal byť ešte z veľkej miery dielom aj starých členov, čo možno nie je z Negruovej strany veľmi fér, každopádne sa naň veľmi teším.
Na záver však musím znova zdvihnúť varovný prst k žalostnej účasti a poukázať na fakt a čím ďalej tým viac častý jav, že organizátor bol zase raz stratový. A pritom sa jednalo o jeden z najlepších metalových koncertov, ktorý sa v Banskej Bystrici uskutočnil za poslednú dosť dlhú dobu. Report končím presne tou istou vetou, ktorou som končil report zo SATYRICONu: “Čo dodať na záver. Snáď len, že vynikajúca akcia a nabudúce zdvihnite svoje lenivé rite a príďte na koncert.” Dúfam, že takéto zakončovanie mojich článkov sa nestane pravidlom.
