Už na DNS číslo XIII., ktorá sa niesla vo viac-menej gotickom, doom metalovom duchu, som si všimol avízo na DNS číslo XIV., ktoré ma okamžite upútalo svojimi dvoma headlinermi. INFERNO, ktorých posledná doska „Black Devotion“ dosahuje kvalít svetových rozmerov vo svojom žánri, ale ešte viac ma však zaujalo logo ANCESTRAL VOLKHVES, ktoré na danom plagáte figurovalo. Od vydania famózneho „Perun do vas!!!“ o nich nebolo takmer vôbec poriadne počuť a navyše divoké personálne zmeny znemožnili ANCESTRAL VOLKHVES koncertovať. Pri sledovaní noviniek na internetových portáloch kapely som bol mierne šokovaný tou divokou zostavou, podľa ktorej mal doterajší bubeník Dod hrať na gitare a v kapele mali pribudnúť klávesy. No bol som teda veľmi zvedavý na vystúpenie AV po ich dlhej odmlke a netajím to, že z ponuky piatkového line-upu boli pre mňa najzaujímavejším zoskupením.
Snehová kalamita a husté sneženie sužuje v týchto dňoch takmer celý svet a ani naša republika nie je výnimkou. Možno bola aj jednou z príčin, prečo sa úvodná kapela dnešného mini festivalu - AEON WINDS, rozhodla uctiť si tradíciu meškania metalových akcií. Snehová kalamita je však nič v porovnaní s kalamitou zvukovou, ktorú sa podarilo AEON WINDS rozpútať. Navyše k ich nešťastnému vystúpeniu prispel aj fakt, že basgitaristovi sa zlomila(?) nejaká časť svojho nástroja, čiže nemohol v ten večer vystúpiť. Myslím si, že ani to by však nezachránilo zvukový chaos, ktorý následne na pódiu vznikol. Pre tento chaos som si vymyslel aj pomenovanie s honosným názvom „ZOOM teror“. Gitaristom slovko ZOOM asi niečo hovorí, pre negitaristov to samozrejme priblížim. ZOOM je jedna neslávna značka gitarových (dúfam, že len) efektov, ktorá má na svedomí nejedno pokazené vystúpenie a nejeden šedivý vlas na hlave poslucháča. Nech už by bolo snaženie protagonistov hocijaké, a podľa vypočutých ukážok na portáli kapely to vyzeralo vskutku nádejne, všetku nádej pochoval hlboko pod zem „ZOOM teror“, v kombinácii s čiastočným amatérizmom kapely, spočívajúcom v neskorom príchode, z čoho logicky vyplýva ozvučovanie „v strese“, nemohúcnosť prispôsobenia vlastnej techniky s technikou a podmienkami v klube a neschopnosť nájdenia spoločného kompromisu so zvukárom. Vystúpenie malo miestami aj svetlé momenty, napríklad pieseň číslo tri (názov odo mňa nežiadajte) sa mi vcelku pozdávala, avšak aj tento kúsok dobrého dojmu, zaklincovalo nepodarené vystúpenie pri záverečnej cover piesni od projektu KARPATHIA s hosťom na poste speváka, pri ktorej sa skupina rozletela a v tejto dezorientácii dokonca prestala hrať. Avšak, ako som sa neskôr dozvedel, vystúpenie v Prešove, hneď na druhý deň, bolo omnoho lepšie a ľudia si dokonca pýtali prídavok. Zrejme tam všetko vyzeralo úplne inak. Dúfam, že aj nabudúce bude vyzerať všetko inak a o AW budeme ešte počuť, pretože potenciál tam je. Hlavným negatívnym činiteľom dnešný večer bol koniec koncov ten zvuk.
Keďže OLDBLOOD z rozličných dôvodov dnes nevystúpili, ďalšou z kapiel v poradí, možno kúsok priskoro, boli ANCESTRAL VOLKHVES zo Svidníka, ktorým som venoval tie omáčky v úvode. No kde začať? Asi najlepšie pri zostave. Dod naozaj hrá na gitare a druhú gitaru obstaráva frontman z AEON WINDS. Tento krát však radšej zmizla krabička s nápisom ZOOM (dúfam, že niekde do koša :)., klávesy sa nekonajú a pribudli dve nové tváre na poste bubeníka a basgitaristu a Černorog „mierne“ zmenil image od kedy som ho naposledy mal možnosť vidieť (bude to už nejaký ten piatok). Už počas zvukovej skúšky som bol jemne prekvapený, keďže som postrehol miernu zmenu v riffe v piesni „Ich do tmy“ (špekulácia: žeby si dvaja „starí“ gitaristi odniesli aj tajomstvo k ich správnemu zahraniu?). Že tam bola mierna zmena mi neskôr potvrdil aj sám Černorog. O tieto mikro zmeny by až tak nešlo, ako skôr o pocit, že došlo k zmene celej skupiny. A to nemám namysli len fakt, že z pôvodnej zostavy zostali len dvaja členovia, ale skôr to, že AV na tomto koncerte mi prišli len ako skupina, ktorá hrá piesne od AV. Černorog tiež neoslnil svojimi čistými polohami. Ono skúsiť po Mashi odspievať jej party je vcelku výzva. Avšak škreky boli samozrejme sto percentné a potom ešte aj nový bubeník. Aj keď je tu zasa malé „ale“, ktoré tento krát spočíva v tom, že miestami bolo aj frázovanie kúsok mimo, čo sa proste sem-tam stane, keď sa spevák nepočuje v odposluchu. Moja škoda, že riffy z tvorby AV poznám takmer naspamäť a tým pádom som videl/počul aj to, čo som nemal. Chybičiek a zaváhaní tam bolo vcelku statočne, nehovoriac o vypadávaní kábla z gitary a občasné sa strácanie v toku piesni všetkých aktérov. Ktovie koľko zaváhaní som prehliadol a vedeli o nich len hudobníci. Každopádne miestami som si vystúpenie patrične užíval a nejeden text som si odvrieskal spoločne s Černorogom. Dokonca som sa veľmi potešil skladbám z debutového „Son o Iryi“: „Gromovezhcu - Bogu Perunu“ a „Svantovit Perun“, v ktorom mi zasa vadila absencia flažoletov (poznámka pre negitaristov: to sú „tie také pískanice“ na gitare). Ja viem, už to preháňam a riešim detaily, vravel som však, že piesne AV poznám možno až príliš naspamäť. Tak poďme na sumár. AV pôsobili nezohrato, z pôvodnej zostavy máme len dvoch ľudí, pričom bývalý bubeník hrá na gitare, absencia flauty z nahrávok nie je na živom vystúpení nijak kompenzovaná a Mashin spev sa len tak jednoducho naživo nahradiť nedá. Pamätám si vystúpenie AV na jednej z Perunica Festov práve tu v Nitre, kde hrali pred ARKONOU a zazneli tam pre mňa premiérovo aj skladby z „Perun do vas!!!“. Bojím sa, že dnešné vystúpenie nesiahalo tomuto, pre mňa pamätnému, ani len po členky. Viem, že to bolo prvé vystúpenie po dlhej pauze, verím však že AV čoskoro opäť nadobudnú plnú silu, pretože momentálne len krívajú.
Stálicou už 25 rokov na scéne je ĽAHKÁ MÚZA. Zaujímavý projekt, ktorého zakomponovanie do dnešného prevažne black metalového programu vyzeralo ešte zaujímavejšie. Mierne kontroverzný kúsok od organizátora podujatia, avšak s priaznivým dopadom na pestrosť akcie. Ešte pred samotným vystúpením sa niekam, osobne doteraz neviem kam, vyparil jeden z dvojice protagonistov, manžel speváčky s extravagantným zjavom. V čase, keď už sa organizátor aj začal obávať, ako to celé dopadne sa však „zázračne“ objavil a de facto som si toto vystúpenie pomenoval pod pracovným názvom „Návrat strateného manžela“. Stratený manžel si rozložil aparatúru a temno hypnotické, miestami aj zľahka tanečné vystúpenie mohlo začať. A musím uznať, že napriek tomu, že nie som veľmi fanúšikom žánru, že to bolo bolo veľmi zaujímavé a nech to malo byť hocijako temné, alebo neviem už aké, mal som z toho úplne optimistický, veselý, uvolnený dojem (všetok optimizmus neskôr zadupalo pod čiernu zem INFERNO, ale o tom po tom :). Veľmi atmosférické vystúpenie dopĺňal aj bizarne pôsobiaci image speváčky, istenej „strateným manželom“, ktorý mimochodom vedel veľmi obstojne modulovať zvuk svojej gitary, na čom som si vcelku zgustol. Tieto projekty majú jednu veľkú výhodu a tou je to, že s nimi nie je problém pri ozvučení, tým pádom môžem skonštatovať, že bol prvý krát v tento večer dobrý zvuk v klube NaOzzay.
Sliny mi tiekli pri pohľade na gitarový aparát, ktorý si priniesol gitarista INFERNA na pódium. Keď len troška zohrial elektrónky vo svojom zosilňovači pár tónmi, hneď som vedel, že sa dnes môžem prvý krát tešiť na poriadny zvuk gitary. Za bicie zasadol šľachovitý Serapis, ktorý už dnes klepe asi všade. Na druhej strane, kto by nechcel takú spoľahlivú oporu v zadných radoch, z ktorého sa mám taký dojem stáva, taký malý, lokálny Frost domácej scény (samozrejme s odlišným klepacím štýlom), o čom ma presvedčilo aj dnešné vystúpenie. po zvukovej skúške a krátkej pauze vybehli na pódium štyria jazdci a rozpútali totálne peklo. To bol proste masaker „jak piča”. Tu každý sral na to, či niečo nebolo v poriadku z technického hľadiska (vrátane mňa), aj keď na obavy nebol dôvod. Všetko bolo (možno aj viac než) 100 percentné. Spevák servíroval jednu zlú pózu za druhou a jeho vokál bodal všetkých pod pódiom priamo do srdca. Ťažko však hovoriť o nejakom slove „póza“ pri tomto zoskupení. Ja som im teda veril a zožral úplne všetko, čo servírovali na špinavom, čiernom podnose aj s navijakom. Gitaristu, ktorý je úplne zžitý s black metalovým riffingom bola radosť sledovat. Každému riffu, úplne presne chirurgicky zahratému, dodával silu aparát, ktorý sa s predošlými líši predovšetkým v umiestnení desatinnej čiarky v jeho cene. INFERNO zrovnalo klub NaOzzay so zemou a zanechalo veľmi profesionálny dojem svojim poňatím black metalu v jeho najtradičnejšej forme. Vôbec mi nechýbala ani druhá gitara, ktorá na tomto živom vystúpení absentovala, keďže, ako som sa na mieste dozvedel, INFERNO sa rozhodlo ukončiť spoluprácu s Carpathom.
Tu už sa blížime pomaly k polnoci a mal som pred sebou ešte vystúpenie jednej kapely, na ktorú som bol rovnako veľmi zvedavý. TÁBOR RADOSTI, ktorý som mal doteraz možnosť počuť len z nahrávky, som si mohol vychutnať naživo a nechať sa pohltiť tou maximálne husto čierno-čiernou tmou, ktorá z tej hudby sála. Avšak kvôli neodkladným povinnostiam na druhý deň som sa musel predčasne porúčať. Nasledujúce riadky (kurzívou) som zveril na starosť môjmu známemu Stanislavovi.
Už sa blížil, koniec večera a nástup poslednej formácie, ktorá mala pretvoriť metalovú smršť v klube na niečo úplne iného charakteru. Nikdy predtým som niečo také na živo nezažil, ale pár vypočutí na myspace som sa vnútorne ubezpečil, že je sa na čo tešiť. Protagonisti si dali na čas a s ozvučením sa pohrali, tak že výsledok bol nad očakávania. Bolo vidno zjavnú profesionalitu. Odrazu nastala všade tma a spoza dvoch pontónov sa zjavili dve zamaskované postavy. Celí v čiernom, na hlavách žlto-biele masky neprítomných tvárí, odrážajúcich to minimum svetla, čo tam v tú chvíľu doletelo na pódium, vytvárajúc svietivý, fosforový dojem. Temná atmosféra s dych berúcou projekciou dodávala ich vystúpeniu čaro a akúsi zvláštnosť. Priam neľudsky stvorená hudba, k tomu premietanie abstraktných obrazov so symbolickými výjavmi sa do mňa vrylo a v tej chvíli som bol schopný vnímať len ich hudbu, len dve postavy stojace za svojimi nástrojmi, pilotujúcimi tento rozmermi malý, avšak dojmom priam gigantický projekt. Silné dunenie a priam výhražný hlas sa ozývali celým mojím telom až do poslednej chvíle vystúpenia, ktoré bolo pre mňa takmer dokonalým zážitok. (Pokiaľ by sa pár podnapitých jedincov vedelo udržať vo svojej koži.)
Dark Night’s Symphony je už pomaly ale isto značkou. Značkou istej kvality mini festivalu, ktorý vždy niečím prekvapí a na ktorý sa oplatí prísť. XIV. pokračovanie v sebe zahŕňalo zmes black metalu s elektronickými projektami, čo na prvý pohľad mohlo dopadnúť vskutku všelijak. Podľa mňa to bol veľmi podarený nápad a akciu hodnotím kladne, aj keď to spočiatku vyzeralo divoko. Teším sa, čo si na nás Waldemar prichystá najbližšie a zároveň mu patrí aj vďaka prostredníctvom týchto riadkov.
