DE PROFUNDIS je pätica z Veľkej Británie, ktorá má na svojom konte viac-menej úspešný debutový album “Beyond Redemption”, v ktorom navarili vcelku zaujímavú porciu doom metalu, black metalu a death metalu a navyše to pekne podusili pod progresívnou pokrievkou. V kapele došlo k pár personálnym zmenám a po troch rokoch sa táto parta odobrala opäť do štúdia, aby sa pokúsila nakuchtiť nejakú novú porciu tohto šmaku.
“A Bleak Reflection” je opäť zmeskou doom, black a death metalu, ale tento krát však ešte viac podusenou pod progresívnou pokrievkou. Štruktúry jednotlivých piesní sú tvorené z jednoduchého, ale stále fungujúceho spôsobu riffovania, keď väčšinou rytmickú časť tvoria gitary hrajúce jednu plochu počas celého taktu, pričom sú podfarbené rôznymi melodickými linkami druhej gitary. To čo som tu napísal je takmer definícia doom metalu. Ale čím sa však DE PROFUNDIS odlišuje od zbytku kapiel svojho druhu? Ono, pod tou pokrievkou sa nám toho dusí viacej, ako len toto vyššie uvedené. Riffy DE PROFUNDIS mi občas osobne pripomínajú štýl amerických blackových kapiel, so svojou špecifickou melodikou, avšak v omnoho pokojnejšom ponímaní s klasickými pomalými, plazivými údermi bicích. Nechcem tým povedať, že DE PROFUNDIS by nevedeli pritlačiť poriadne na pílu, avšak žiadnu deštrukciu a priamy útok od nich nečakajte. Celej tejto paráde kraľuje nadpriemerný vokál pohybujúci sa prevažne v hrubších polohách, ktorý je navyše úplne v pohode zrozumiteľný a vypovedá o melancholických, rozjímavých témach, plných osamelosti, negativity, beznádeje. Hudba nám miestami z extrémnych hraníc zablúdi do priam jazzovo-akustických, jemných pasáží, napríklad začiatok “Crimson Black Bleeding”, prípadne jemná, jazzová inštrumentálna “Longing”, ktorá sa nám pekne preklopí z tohto jazzového rozjímania do progresívnej priam “onanie”. Paradoxne sa mi táto pieseň na albume osobne páči najviac, aj napriek absencii vokálu. Ešte jedna vec, ktorú som si na záver nechal, ako lahôdku a je charakteristická pre celý zvuk “DE PROFUNDIS”, je zvuk basy. Nie vždy sa stáva, že práve basgitara je tak dominantný nástroj v celkovom zvuku. Avšak rôzne vyhrávky, technické ekvilibristiky a sóla basgitaristu Arrana robia album o to bohatejším. Navyše Arran používa bezpražcovú basgitaru, ktorá so svojim špecifickým zvukom vytvára ešte viacej jazzový dojem. O tom, že chlapci majú dostatočne napočúvaný OPETH a im podobné spolky niet pochýb a teda môžte si de facto domyslieť, pre akú cieľovú skupinu je asi určený. Pre album sú ďalej charakteristické úplne vycibrené, vyšperkované gitarové sóla a priam krištáľová produkcia, bezchybný, hutný zvuk a aranžmá, všetko premyslené do najmenšieho detailu.
“A Bleak Reflection” je určený najmä pre fanúšikov melancholických záležitostí s progresívnym nádychom. Ako bonus nezaškodí, ak budú aj fanúšikmi OPETH. Musím uznať vysoké kvality nahrávky, technickú zručnosť jednotlivých hráčov, perfektnú produkciu, vyzdvihnúť basu a tak podobne, avšak mám dojem, že to má jeden háčik. A tým je fakt, že “pustý odraz” je tak trochu naozaj pustý a nemá v sebe nič také, čím by mi vyrazil dych, čo mi chýba. Aj keď si myslím, že s tými možnosťami a skúsenosťami, ktoré hráči majú by to nemal byť najmenší problém. Škoda...
