Dnes v piatok, keď nastala zmena počasia, z prudko slnečného na prudko zamračené, dostal som i ja odlišné nálady, ako som mal po uplynulé dni. Táto zmena zapríčinila, že namiesto toho, aby som zrecenzoval jeden úplne iný album, dostal som náhlu chuť ukončiť telenovelu NEGURA BUNGET. Možno asi aj preto, že NEGURA BUNGET nie je veľmi hudba určená na slnkom zaliate pláže pri mori, alebo im podobné miesta, ale práve na dni, ako je tento. Zamračené, pochmúrne. Zavrel som sa do miestnosti, zatiahol závesy a pustil som si nahlas „Vîrstele Pămîntului“, od ktorého som si dával úspešne pauzu vyše mesiaca, aby som mohol vyprodukovať nasledujúce kriticko-špekulatívne úvahy. Po tom, ako som si v marci urobil apetít, bol som veľmi zvedavý na pokračovanie s novým obsadením, od ktorého sa toho toľko očakávalo. Pamätám si ešte, ako som pri prvom vypočutí bol nadmieru spokojný z nového materiálu. Mesiac však prešiel a vytvoril som si určitý potrebný nadhľad nad celou vecou. Stále som bol nadšený z niektorých strhujúcich pasáží, stále ma fascinovala úplne úžasná gradácia úvodnej piesne - intra, stále som dostával zimomriavky pri niektorých aGerových čistých, hoc aj falošných spevoch, stále ma bavili perkusné pasáže. Jedna vec sa však zmenila. Nadobudol som dojem, že nech sa akokoľvek budem tváriť, že to tak nie je, naďalej budem mať zlý pocit, že možno sa ma tu niekto snaží opiť rožkom, alebo nebodaj snáď aj oklamať.
Z čoho tento pocit pramení? Hupogrammos a Sol-Faur majú špecifický štýl hrania na gitare. Používajú rôzne tappingy, „plošné riffy“, rôzne slajdy, vybrnkávačky atď. Všetky tieto techniky používali a zdokonaľovali na svojich predošlých albumoch a získali tak špecifický rukopis, ktorý naďalej rozvíjajú vo svojom ďalšom projekte DORDEDUH. Všetka česť novým gitaristom. Avšak nechce sa mi nejak veriť, že by to bola náhoda, že ich hrací štýl by bol až tak podobný, ako štýl vyššie spomínaných pánov. Tento fakt vytvára dojem akejsi násilnosti pri skladacom procese, čo veľmi nemám rád. A ten akýsi dojem „opíjania rožkom“ to ešte viac umocňuje. Je to niečo podobné, ako keď idete na dobrý revival band vašej obľúbenej skupiny. Nech ich vystúpenie je akokoľvek dobré a vy sa bavíte, stále máte ten nedobrý pocit, že je to len revival a nikdy nemôže nadobudnúť úrovne originálu. Niektoré miesta na „Vîrstele Pămîntului“ sú úplne násilne vytrhnuté z albumu „Om“ a prilepené nasilu niekam medzi nové nápady, len aby to znelo, ako NEGURA BUNGET. Aby som rozvinul to, čo som tými novými nápadmi myslel. Zaujímavé je zamyslenie nad tým, ako toto nové dielo vznikalo. Jednou zo špekulácii môže byť aj to, že Negruho prešli chúťky na projekt DIN BRAD, okolo ktorého je mimochodom po veľkom „haló“, veľké ticho. Materiál, ktorý mal pripravený proste priniesol do NB a doplnil ho o elektrické gitary a hotovo. Nech to tak aj nie je, ale minimálne si stojím za tým, že vo výsledku to tak vyznieva. Vysvetľovalo by to aj viaceré momenty na albume, v ktorých hrajú hlavnú rolu rôzne perkusie a Negruove bicie samotné. Tieto momenty by som označil za najlepšie časti „Vîrstele Pămîntului“. Ide z nich dojem, že sú robené prirodzene, čo sa mi páči. A potom ešte samozrejme špecifické klávesové plochy, ktoré sú pre NB také charakteristické. S gitarami mám naďalej problém. Zoberte si napríklad v poradí druhú, akustickú pieseň „Umbra“, ktorá robí perfektné intro pre ďalšiu v poradí „Ochiul Inimii“. Tá je vskutku úžasná, pokiaľ sa nachádza v perkusno-akustickej rovine. Akonáhle začnú hrať skreslené gitary, dojem sa akosi vytráca. Rovnako ďalšia v poradí „Chei de Rouã“. Najviac je zaujímavá v miestach, kde absentujú skreslené gitary, prípadne slúžia len na rytmiku v pozadí, alebo na gradáciu a zvyšovanie tlaku akustických pasáží.
Po hudobnej stránke je novinka od NEGURA BUNGET zaujímavé dielo a bol by som z neho nadšený a možnože aj siahol po vyššom hodnotení, ako som dal, keby vyšlo pod inou značkou. Za najlepšie momenty považujem pasáže, kde sa členovia nesnažia napodobňovať staré časy a album „Om“. Škoda, že sa Negru nerozhodol zostať pri projekte DIN BRAD a tam rozvíjať svoje bubenícke umenie a tvoriť radšej akustické piesne, pretože to mu ide evidentne najlepšie a je v tom dobrý. Aj v novinke tieto elementy sú a sú veľmi dobré. Omnoho lepšie ako gitarové pasáže. Načo robiť niečo nasilu, keď sa to dá aj oveľa lepším, prirodzenejším spôsobom? Toto nie je podľa mňa dobrá cesta a ďalší album od NB už tak ľahko nezožeriem. Pre mňa budú vždy „nová negura“ a „stará negura“ dve rozdielne kapely. Je na vás, aké stanovisko zaujmete.
