Skúste si na úvod spomenúť, kedy ste naposledy počuli vskutku originálnu vec...
Svoj osobný postoj k NACHTMYSTIUM, alebo presnejšie svoje sympatie, som už raz vylíčil v rámci jedného reportu z nedávneho koncertu v Prahe. Nerád by som sa v týchto superlatívoch opakoval, pretože prílišná chvála predsa škodí. Stojím teraz pred otázkou, ako Vám, drahí čitatelia, najlepšie postúpiť svoje dojmy z aktuálnej novinky, bez toho, aby som Vás nechtiac nepremotivoval. Ako Vám priblížiť ono čaro nahrávky tak, aby sa nestratil jeho efekt...
Pekne po poriadku. Titul „Addicts: Black Meddle Pt. II“ sa spolu s tracklistom dočkal zverejnenia v značnom predstihu. Z neho samotného implicitne vyplýva určitá snaha o kontinuitu, alebo koncepčnú previazanosť s jeho predchodcom (bližšie k veci hovorí Blake v rozhovore tu). „Assasins: Black Meddle Pt. I“, ktorému sa vo svojej dobe dostalo zaslúžene chvályhodnej recenzie aj na Mortemzine, bol skrátka výnimočný. Avšak ani na minútu som nezapochyboval o tom, že čakať doslovne, akési seriálové pokračovanie, je vzhľadom na potenciál kapely, skrátka a jednoducho nezmysel. Áno, má to niečo spoločné, ale „Addicts“ je prevrátené na ruby a otočené o dva pravé uhly. Oproti rozbúrenej rieke, predstavuje skôr pomalý tok bublajúcich emócií a namiesto šialenej jazdy bezcitných „vrahov“, pôsobí skôr ako retrospektíva krás i hnusu života „na plné obrátky“. Vitajte v zdanlivo klaustrofobickom priestore, kde sršia injekčné striekačky, z ventilov sa sypú kopy farebných tabletiek a z vodovodu tečie biely prášok. Zároveň však ťažko opísať jeho skutočné rozmery a tú podmanivosť, ktorou vládne. Dve tváre jednej mince, o tom je „Addicts“.
Bizarná mozaika albumu je poskladaná zo syntetizátorových zvukov od výmyslu sveta, garážou zapáchajúceho zvuku bicích a gitarových melódií a sól letmo pripomínajúcich Led Zeppelin. Riffy z ktorých sa neraz točí hlava, už nie sú také agresívne, a jednoduché rytmy ťahajú muziku hlbšie do rockových, miestami až tanečných, polôh. Týmto konštatovaním nemienim nikoho odradiť, a NACHTMYSTIUM nezačali hrať žiadne disko, len zvýrazniť hmatateľný odklon od metalových postupov najmä v rytmickej sekcii, ktorá je mimochodom skvostná. Bicie som si na albume zamiloval hneď ako druhé, po tých intergalaktických zvukoch plávajúcich v pozadí. Rád by som sa vyhol bližšiemu pitvaniu jednotlivých skladieb, pretože každá ponúka nespočetné množstvo rôznych referencií. Nie sme koniec koncov na akademickej pôde, a skôr bude súce nahliadať na „Addicts“ ako náladotvorný celok. Prvá skladba za introm ešte síce funguje, ako isté pojítko s „Assasins“, s „Nightfall“ sa však už roztáča pestrofarebný kolotoč opojného delíria. Z albumu je cítiť totálne dno stratenej ľudskej existencie, zápach tmavých uličiek, fetu a kuriev. Následne na to však už lietate v oblakoch so skalným presvedčením, že ste nedotknuteľný pán tvorstva..
Chcem pomimo podotknúť, že nakoľko zvyknem byť voči metalovým videoklipom skeptický a často si prajem, aby ani nikdy nevznikli, vyvolal u mňa album zbožné prianie obrazového stvárnenia najrýchlejšej veci na doske, „Blood Trance Fusion“. Nemôžem si pomôcť, ale človek má jednoducho pocit, že „Addicts“ nestačí počuť. Chce ho vidieť. Zažiť.
Album je to presne taký, aký má byť. Presne taký, ako som si prial a predstavoval. Osobný, novátorský a zábavný. Napriek tomu, plné hodnotenie ctím ako kravu v Indii, a neodvážim sa ho ani tento krát použiť. Asi čakám, kedy nahrá album sám Satan, a potom to budem zvažovať, heh. Zároveň nastoľuje otázku, či neleží budúcnosť metalovej muziky práve v tom, že bude menej metalová. Jedna vec je istá. NACHTMYSTIUM sú kapela, ktorá to niekam tiahne, aj keď neznámo kam. So svojím originálnym prístupom sú opäť o krok vpredu, za čo skladám Blakeovi a Jeffovi, ako aj všetkým zúčastneným hosťom, veľkú poklonu. Ste železný argument proti každému, kto nevie prísť americkej scéne na meno!
Skúste si na záver spomenúť, kedy sa niečo podobné podarilo niekomu dva krát po sebe...
