Projekt Wintera, bývalého klávesáka zo Sear Bliss, sa drží vskutku prísneho konceptu. Ten možno najlepšie demonštrovať na zozname vydaných titulov. Demá „The Third Winter“, „Winter Circle“, „The Eternal Winter“, dlhohrajúci „Philosophy of Winter“, aktuálne MCD „Winter Ritual“, a môžeme len naslepo tipovať, že aký to „Winter“ prinesie Winter s údajne pripravovaným novým albumom. „Winter Ritual“ obsahuje 5 skladieb, z toho prvé dve zastupujú nový materiál z roku 2009, zvyšné tri pochádzajú z dema „The Eternal Winter“ (2001). Popravde neviem, čo z toho mám chápať ako onen „bonus“, a rovnako aj účel takto vytvorenej náplne (výplne) albumu je mi trochu nejasný. Poslúži však k tomu, aby si poslucháč urobil obraz o hudobnom vývoji projektu v tom osemročnom časovom horizonte. Ten je vskutku minimálny a Winter príliš dlhú cestu z východzieho bodu svojej tvorby neurazil. Možno badať určitý zvukový posun, ako aj to, že skladby „Symbol“ a „Winter Ritual“ sú vo svojej podstate ešte menej gitarové, nič to však nemení na tom, že celkový dojem zostáva rovnaký.
Mám pocit, že som nezačal nejako optimisticky a nutne povedať, že po hudobnej stránke, je to relatívne silný materiál. Avšak za určitých okolností... Opakujúce sa textové motívy zimy a temnoty sú patrične implementované aj do konkrétneho hudobného obsahu skladieb FOREST SILENCE. Nejedná sa však o žiadne klepačky a snehové víchrice, aké preslávili Immortal, ale o tiahly atmosférický black metal s prvkami ambientu, ktorý vyžaruje auru akéhosi hybernujúceho organizmu v neľudských podmienkach. Minimalisticky ponímané nástroje, vytvárajú pomaly pulzujúcu atmosféru a navodzujú dojem nekonečného priestoru. Nakoľko sa to hudobne síce nedá zrovnávať, miestami sa cítim podobne pri počúvaní Darkspace. Pod plávajúcimi klávesovými melódiami, ktoré sú v tomto prípade tým smerodajným prvkom, šumia mrazivé tóny a riffy gitár sprevádzané rôznymi ambientnými zvukmi. Je to naozaj autentický výlet do mŕtvej krajiny, a mne zrazu nepríde ten „zimný“ koncept až tak klišovitý a bez obsahu. Neduhom nahrávky je však podobnosť jednotlivých skladieb. Majú tendenciu zlievať sa dohromady, a pri celkovej dĺžke cez 40 minút pôsobí čisto klávesové „outro“ v podobe „Silence“, ako dokonalé vykúpenie zo šumu a zla. Silná atmosféra takto zbytočne triešti pod tlakom prehnanej monotónnosti celku a miesto opojného zážitku je z toho skôr bolehlav. Vynechať tú, podľa mňa už samo o sebe nadbytočnú, kvázi reedícu dema „The Eternal Winter“, v podobe tretej až piatej skladby, mohlo to byť v pohode.
Z vlastnej skúsenosti som vyvodil záver, že príťažlivosť albumu je v tomto prípade výrazne podmienená vlastnou náladou poslucháča. Niekoľkonásobný kontakt s albumom mal zakaždým iný výsledok, a nedokázal som prehliadnuť fakt, že raz si ho užívam a inokedy som nútený ho vypnúť. Špecifický charakter nahrávky navyše totálne vylučuje používať ju ako podmaz pre domáce (záhradné, kancelárske, diplomové, a iné) práce, a pre účely náhodného prehrávania pomedzi inú hudbu, je vhodná asi ako tepláky na rodinnú oslavu. Jednoducho to nebude ono. Chcelo to teda čas a menšie experimentovanie, ale v zásade si myslím, že som si cestu k tomu šťavnatému jadru našiel. A nevidím dôvod prečo by ste nemohli aj Vy.
