Keď som dostal ponuku na zrecenzovanie novinky děčínských SEKHMET, prijal som to ako výzvu. Mimo dvoch koncertov, odkiaľ som si toto nesväté komando uchoval v pamäti veľmi pozitívne, s ich tvorbou nemám vyslovene intenzívne skúsenosti. V rámci domácej (ak mi bratia Česi odpustia tento pojmový federatívny prežitok) scény siahnem po nahrávkach menej často, a hlavne u zabehanejších mien si to potom kompenzujem práve živými vystúpeniami. Rozhodol som sa zavrhnúť akékoľvek delenie na tuzemské a zahraničné, cudzojazyčné a zrozumiteľné a pristúpiť k „Opusu Zrůdy“ ako k svojbytnému výtvoru, ktorý nepotrebuje „národnostné“ škatuľky. Moc som sa tešil, až budem môcť strieborný kotúč po prvý krát rozžhaviť v prehrávači a nechať sa zmasakrovať nekompromisným rúhaním. Priamočiara hudba ani o nanometer neuhla mojím očakávaniam! Približne dvanásť krát som doteraz zápasil s doskou, a zakaždým som sa vrátil skrvavený a popálený od jej nenávistných plodov. SEKHMET sa pravoverne pohybujú na svojej ortodoxnej vlne a je už len na diváckej obci, že ako sa s tým faktom vysporiada. Album si drží veľmi slušný melodický spodok a početné hudobné nápady a rytmické finesy, s ktorými chlapi prišli, sú prejavom akejsi sofistikovanej hudobnej brutality. Sypačky nepôsobia naprogramovane, a celkovo, zvuk nahrávky je natoľko živý, že si za nástrojmi dokážete predstaviť reálnych protagonistov, a nie prácu softvéru, ako sa to sem tam stáva. Presnosť a precíznosť je navyše dôkazom toho, že Set, Warlord a Ragnar vládu svojím inštrumentom s ľahkosťou skúsených borcov.
Celú vojnovú mašinériu otvára znepokojujúce intro, kde postupne utícha zúfalý krik obete neidentifikovateľného zla a prechádza do orchestrálnej pasáže, pri ktorej si schuti zaspomínam na vydarený soundtrack k Vampire The Masquerade: Redemption. Tým však skončilo celé maznanie. Album bez intra a záverečnej cover verzie číta osem uháňajúcich skladieb. Napriek celkovej jeho dĺžke sa tu celý čas objavujú zaujímavé momenty, a nad gitarovými partami môžem len uznanlivo kývať hlavou. Raz mrazivý riff, inokedy výrazná „lead“ gitara, miestami vypichnuté thrashové sólo.. ryje sa mi do hlavy otázka, ako veľmi pracne toto chalani skladali a dávali dohromady. Každopádne tam, kde bývam ohľadne podobných infernálnych projektov často skeptický, či nebude celé to pľuvanie na krucifix príliš predvídateľné, tak SEKHMET určite potešili. „Opus Zrůdy“ sa od začiatku netočí do bludného kruhu ale, ak by som sa mal ďalej vyjadrovať akosi geometricky, skôr špirálovito napreduje. Skladby tak ubiehajú jedna radosť, nechávajúc za sebou tú správnu spúšť a skazu, a nie nudu a sucho. Abaddonov vokál je muzike súci, aj keď doteraz to považujem za najmenej pôsobivý aspekt nahrávky. Technicky je na tom síce tiež výborne, ale celkové vyznenie aj s použitým frázovaním, je z mojej diváckej perspektívy už mierne opozerané.
No a komu teda táto receptúra najlepšie zapasuje? Pravdepodobne najmä vyznávačom poctivej čiernej rezby bez nejakých death metalových prímesí, a celkovo fanúšikom špinavej a ostnatej muziky s tým správnym „anti“ nádychom. Ak navyše vidíte fakt, že spievajú „hezky česky“ ako pridanú hodnotu, tak hurá do toho. Hej a mimochodom, naživo sa z toho posereme!
K záveru si neodpustím poznámku ohľadne „Under a Funeral Moon“. Prekopávať Darkthrone je vec zradná. Na jednu stranu napodobiť spev a trafiť špecifický sound je prakticky nemožné, a naopak zahrať to „po svojom“ v tomto prípade znamená, že to „nebude ono“. So všetkou úctou ku kapele ma toto nejako neobohatilo, je to však v celkovom merítku úplne nepodstatné. Pozdravujem kapelu a prajem veľa zdaru!
