Ak by ste sa pokúšali niečo sa dozvedieť o projekte ISKON, nájdete len veľmi strohé informácie, ktoré vám tu môžem zosumarizovať na pár riadkov a aj to urobím. ISKON je, povedal by som jeden a pol členný projekt zo Srbska, pričom jeden regulérny člen, vystupujúci pod pseudonymom Valarh obstaráva vokálnu zložku a všetky strunové nástroje a na bicej súprave mu vypomáha momentálne Zoltan Šimon, ako „session member”. Pôvodná myšlienka projektu ISKON vznikla už v roku 2004 a to, že sa jedná o pravý black metalový underground svedčí aj fakt, že doteraz som o tomto projekte za dlhých šesť rokov existencie nepočul ani jednu zmienku. Takže máme tu projekt z hlbokého srbského podzemia a všetkým, ktorí sfajnoveli a underground im prestal voňať, radšej už hneď na začiatku poviem, že tentokrát to bude stáť za to.Napriek tomu, že štyri piesne sú označené len číslami, podľa bookletu a coveru albumu je zjavné, že nosný koncept za týmto dielkom sú štyri ročné obdobia - jar, leto, jeseň, zima. Téma (už) nie veľmi originálna, avšak stále „funkčná”. Prečo nie. Však už v 18. storočí s niečím podobným prišiel Antonio Vivaldi a jeho Štyri ročné obdobia sú úplne úžasným dielom aj v dnešnej dobe a sám si jeho súčasnú interpretáciu veľmi rád púšťam. Človek je predsa tiež súčasťou prírody a vyjadruje jej úctu už od nepamäti. V albume „Gde krug večni svoj beskraj nudi”, cítiť známu špecifickú black metalovú prepojenosť s prírodou. V tomto prípade sa autor prechádza skôr veľmi smutnými, priam nehostinnými lúkami, hájmi, a nech to znie klišovito ako chce, temnými lesmi, pričom ľudskú podstatu bytia zanecháva zabudnutú ďaleko za sebou.
Solídny hrací čas cca 60 minút hovorí o tom, že jednotlivé piesne budú disponovať väčšou stopážou. Aj keď sa jedná o hlboko podzemnú nahrávku, nemôžem povedať, že by produkcia obsahovala nejaké chyby, alebo zlé aranžmá. (Aj keď mám mierny dojem, že sa niektoré zvukové frekvencie gitary bijú s bicími, ale ruku do ohňa by som za to nedal. Pre istotu to tu však uvádzam, ak by mal niekto rovnaký postreh.) Zvuk, ktorý sa podarilo dosiahnuť je viac, než solídny, pričom ma najviac fascinuje zvuk bicích, ktorý je úplne naturálny a krásne počuť jednotlivé, prirodzene dynamicky nedokonalé údery. Toto hodnotím veľmi kladne, avšak samotný štýl hrania na bicie je na mňa mierne sterilný. Každopádne ultradlhý, neúnavný, šamanský, tranzový blastbeat spĺňa svoju úlohu a keď sa naň správne naladíte, môžte dosiahnuť chcenú pomyselnú hladinu iného stavu mysle. Čo však mierne zaostáva sú gitarové nápady. Ani nie tak nápady, myšlienka tohto projektu si myslím, že je veľmi prepracovaná, avšak keď už príde na lámanie chleba a konkrétnu tvorbu riffov, chcelo by to kúsok viac kreativity a skúsiť použiť menej typicky black metalových „power chordov”. Myslím si, že Valarhovi niektoré „rozlievajúce“ vybrnkávacie pasáže svedčia omnoho viac. Vokál v jednotlivých zhruba štvrť hodinových skladbách dostáva priestor rovný zhruba tak jednej stredne dlhej slohe, z čoho logicky vyplýva, že hudba môže viac dýchať, čo mi osobne vyhovuje a mám to tak rád v podobných nahrávkach.
V nahrávke cítiť veľa smútku, akejsi abstraktnej depresie, monumentálnosti a melanchólie. O atmosférickej stránke nemusí byť ani náznak pochybnosti. Prepojenosť s prírodou je viac než citeľná a zvýrazňuje ju aj vhodne stvárnený booklet obsahujúci maľby prírody v jednotlivých ročných obdobiach. Koncept štyroch ročných období je podčiarknutý faktom, že nahrávka končí veľmi podobným motívom ako začína, čo uzatvára pomyselný kruh ich cyklického striedania. Pre milovníkov poctivého podzemia odporúčam.
