Pri voľbe adepta hodného zaradenia do našej, ešte stále mlaďučkej rubriky Relics, som zvažoval niekoľko kritérií. Ako prvý aspekt som skúmal dobovú prevratnosť daného počinu, alebo inak povedané, či ten alebo onen album priniesol do hudobných vôd nejaké nóvum. Za druhé ma zaujímala čisto kvalitatívna stránka veci, respektíve fakt, do akej miery poznamenal jednotlivé nahrávky neúprosný zub času, ktorý so sebou mimo iné priniesol aj modernejšie postupy produkcii. Možno sa v tomto nebudem plne zhodovať so všetkými svojimi kolegami, ale osobne som nemal v úmysle dávať priestor zaslúžilým kultom, ktoré udali síce perspektívny smer, ale časom zostali vo všetkých smeroch prekonané a súčasného poslucháča nijak neoslovia. A nakoniec, aby som vylúčil prefláknuté veci, o ktorých sa popísalo už priveľa, som ako poslednú vlastnosť požadoval aspoň čiastočnú „zaprášenosť“ nedoceneného diela. Aplikáciou týchto podmienok mi ako jednoznačný a celkový víťaz vypadol večne prehliadaný „Anno Domini“ maďarských TORMENTOR. Album starší ako ja sám, ktorého rok vydania len neveriacky otvára ústa. V dobe, kedy bol totiž epický black metal ešte ako nedotknutá panna, ho TORMENTOR rovno znásilnili tým najhrubším spôsobom. Prišli tak s učebnicou dovtedy neznámeho odvetvia, ktorú dodnes mnohí- od ranných Cradle Of Filth až po Aura Noir, často aj nevedomky citujú. Rok 1988 porodil „zlomové“ „Blood, Fire, Death“ pod hlavičkou Bathory, zo severu vanul ešte ranný Mayhem, z Čiech sa ozývali prvé demá Master’s Hammer, ale táto parta, preslávená potom prevažne neskoršími aktivitami Attilu Csihára než vlastnou tvorbou, už mala svoj definitívny odkaz na svete.
Osobitosť tejto legendárnej nahrávky vidím v inovatívnom miešaní blackovej špinavosti, thrashovej surovosti, a v neposlednom rade heavy metalovej melodiky. Nie nadarmo je pre mňa TORMENTOR tak trochu Iron Maidenom v čiernom. Najzásadnejšie čo sa však kapele na týchto necelých štyridsiatich minútach podarilo, je stvárnenie tvrdej hudby miesto zvieracej agresie do iného modelu- všeobjímajúcej atmosféry. Takej, čo navodenou náladou vytrvalo zamestnáva okrem sluchu aj poslucháčovu predstavivosť. Z každej noty tu pocítite pravú Transylvániu, krásne vyčnievajúca a zvonivá basgitara prepožičiava hudbe aj akúsi hororovo grotesknú auru v pochodových pasážach. Z tohto hmlistého oparu nad strašidelnými siluetami uhorských zámkov, aký máte razom pred o očami, tu a tam vyrastá jedno kvíliace gitarové sólo za druhým. A na rozdiel dnešného trendu, kde hrá black metal každý, kto vie ako tak držať aspoň to trsátko, je „Anno Domini“ plné dôkazov o technickej zručnosti a muzikantskej virtuozity jeho autorov. Attila obstaral vokály surovejším a zúrivejším spôsobom než ako ho poznáme dnes, opäť však účinne podtrhávajúc charakter skladieb. A na tom silnom prízvuku v jeho hlase je niečo vskutku archaického a tajomného. Keď si však pre zmenu vypočujete útržky z poslednej skladby, presvedčivo zistíte odkiaľ ten neľudský spev na „De Mysteriis...“ pochádza.
Pri pohľade na tento počin netreba prehliadať ani hendikep vyplývajúci z dobových pomerov v strednej Európe. Od praktickej nemožnosti oficiálne vydať album až po obmedzené technológie a aparatúru v socialistickej vlasti, je vyrovnanie sa s týmito komplikáciami neľahkou úlohou pre akéhokoľvek hudobníka. Zvuk, ktorý si nahrávka nesie je vo svetle týchto okolností minimálne obdivuhodný. Ono produkcia je v niektorých smeroch príznačná 80rokom, ale absentujú tu nerozlúštiteľné šumy, nenájdete žiadne zvukové škvrny, proste opäť malý historický zázrak.
Ani neviem, či sa tu dá hovoriť o medzníku medzi prvou a druhou vlnou black metalu, keďže „Anno Domini“ predbehlo dobu a z podobného triedenia vybočuje. Je to jeden skvostný výtvor, na ktorý sa pri vymenovávaní rôznych TOP rebríčkov rado zabúda, a zaradiť ho do našich relikvií je to najmenšie gesto, ktoré môžeme urobiť v záujme toho aby sme sa rovnakému nešváru vyhýbali. V skutočnosti si totižto zaslúži samostatnú poličku v zbierke každého milovníka metalu.
