Debut sólo projektu STRIDSMENN Vám prinášam s vedomím, že to nie je práve najhorúcejšia novinka. Je možné, že ste sa s ním už pri detailnejšom vŕtaní v nórskej scéne stretli. V tom prípade nech táto recenzia sfúkne možný nános usadeného prachu a navnadí k opätovnému posluchu. No a ak nie, možno aspoň pomôže utvoriť skromný obraz o tom, čo sa pod obalom znázorňujúcim šibalsky pootočenú nórsku vlajku, ukrýva. Autor hudby Arnjeir, vystúpil prostredníctvom „Stridsmenn“ z nenápadného undergroundu, a po rôznych demách pod hlavičkou Austkrigar a Borgarholt , z čoho sú oba menované tiež sólové práce, prichádza po prvý krát s plnohodnotným dlhohrajúcim materiálom, tento krát ako onen STRIDSMENN. Ako som v úvode naznačil, je album v dobe tejto recenzie už menej aktuálne, keďže pochádza z roku 2009. O to viac chcem poukázať na to, že by nebolo správne ho opomenúť.
Mám za to, že počúvanie akejkoľvek nahrávky má svoju špecifickú príchuť, keď si na to dotyčný vytvorí čas, chuť a prostredie. Hudba má silu pokrútiť priestor, vie nás prinútiť sa na svet dívať akoby inými očami, a rovnako nás okolie ovplyvní v tom, ako intenzívne vnímame a prežívame každý jeden tón. A to teraz hovorím o tak obyčajnej veci ako sú slúchadlá a prehrávač vo vrecku. Ja som zhodou okolností práve hubárčil v lese neďaleko našej malebnej obce, keď ma tento album prvý krát zastihol, a jeho melancholické kompozície sa v jesennom slnku vyfarbili do obdivuhodnej krásy. Avšak viem, že neprinesie takúto eufóriu zakaždým a každému.
Nenásilne pôsobiaci hudobný obsah „Stridsmenn“ pláva prevažne v trojštvrťovom takte, až z neho dýcha akýsi pochmúrny valčík. Možno s výnimkou priamočiarej „Den Sorte Sti“, sa hrá sa skôr na náladu než na údernosť, a muzika má koniec koncov blízko k atmosférickej škatuľke. Black metal, do ktorého sú tu a tam vkladané kúsky jemnosti, folklóru a všeobecne pestrejšia škála emócií než oheň, zlo a hnev, aj o tom to je. Dali by sa určiť dva ústredné motívy po ktorých sa poslucháč pohybuje. Akustické vybrnkávačky, ktoré často krát evokujú ranný Ulver, špeciálne folkové balady „Kveldsjanger“, a miestami zachádzajúce až do polôh à la Kvarforthov Shining, sú jedna vec. Sem tam popretkávané šepotavým hlasom alebo čistým spevom predstavujú tú pokojnú tvár nahrávky. Vo vzájomnom harmonickom vzťahu stoja na opačnej strane ťahavé, skreslené gitary, pomaly obmieňaná rytmika a black metalový rev. Aj táto metalová stránka albumu, ktorá tvorí jeho väčšiu časť, je však stále podriadená náladotvornému vyzneniu a nepúšťa sa do nejakých svižnejších jázd.
Hudba STRIDSMENN má jednu špecifickú anomáliu. A to, že na rozdiel od „konkurencie“ nie je ani tak dobrá tým, že dokáže stupňovito vygradovať do epických rozmerov, ale práve spôsobom, akým vie spomaliť a ukolísať poslucháča na vlnách svojich trpkých melódií. Absolútnym vrcholom je v tomto smere záverečná a najvydarenejšia skladba „Dod“. Opäť cítim Ulver ako silnú inšpiráciu a aj niektoré spevy sú si navyše podobné Garmovi, ale zakryť si oči pred absenciou novátorstva, tak vidím v tej muzike istého vnútorného ducha a to je dôležité. Nachádzajú sa tu miesta, ktoré svojou monotónnosťou odpútavajú pozornosť a znižujú finálnu atraktivitu dielka, no naopak treba žehnať momentom, čo opakovane podkopávajú predvídateľnosť „Stridsmenn“ ako celku, a vytrhávajú ma z dobiedzajúcej letargie.
Bolo by jednoznačne zaujímavé, keby sa Arnjeir dokázal vydať v budúcnosti za tým, čím je jeho hudba výnimočná, teda aspoň súdiac podľa seba. Ktovie či to isté vidí on sám, ktovie ako to vidíte Vy, ostatní poslucháči, no mne by sa zachcelo, aspoň rovnako kvalitný kus ako „Stridsmenn“, ešte niekedy okúsiť.
