O rozkoloch v radách Negura Bunget sa toho popísalo už veľa a človek si vypočul názory z oboch táborísk. Jediným dôležitým však zostáva (našťastie) hudba samotná a je len na nás aký názor si na ňu utvoríme. Negru a spol. natočili viac než dôstojného nasledovníka fantastického „Om“ a sám som bol zvedavý ako sa s touto výzvou pobijú Hypogrammos a Sol Faur (odídení členovia Negura Bunget). Prvou ochutnávkou je dvojskladbové mini „Valea Omului“. Už obal dáva jasne najavo, že striktnej zmeny štýlu sa obávať nemusíme. Či je to pozitívum, alebo nie, je len a len na poslucháčovi. Každopádne, jedinečnosť tejto rumunskej „komunity“ si pýta pokračovať v nastolenom štýle a rozvíjať ho ďalej do dokonalosti. Dvojica ( plus hostia) pokračuje tam, kde skončili so svojou pôvodnou kapelou, ale predsa, prešlapovanie na jednom mieste nie je kepale vlastné a preto cítiť istý posun do trošku iných vôd. Kým pri Negura Bunget mám pocit, že viac dominuje akási naturálna zložka, spojenie s prírodou, tradíciami a minulosťou, pri DORDEDUH mám dojem, že predsa len o čosi viac prevyšuje akási osobné duchovná zložka, vnútorné svety človeka, dávno minulé, oprášené strohými no o to silnejšími spomienkami, hľadanie vlastnej identity a koreňov. Až šamanský úvod prvej skladby sa jemne rozbieha a pomaly prechádza do energickejších partov, aby sa opäť vrátila do kľudnejších vôd, evokujúcich pradávne rituály. Repetitatívnosť nápadov len umocňuje vyznenie jednotlivých momentov a podtrhuje rituálny aspekt hudby samotnej.
Druhá čast „Valei Olumnui“ začína až progresívne rockovým gitarovým nápadom, na ktorý sa nabaľujú ďalšie a ďalšie vrstvy, čisté vokály, krásne čitateľná basa, citlivo vymyslené bicie party (má ich na starosti Sergio Ponti, napr. Ephel Duath) . Samozrejme, všetko podporené tradičnými nástrojmi. Každá jedna nota tu má svoje miesto, tak ako každý jeden nástroj, a nič nie je skomponované na úkor druhého. Z každého momentu dýcha svojská atmosféra, ktorú sme mali možnosť počuť už pri predchádzajúcej tvorbe (a aj tej súčasnej) Negura Bunget. Nápady postupne gradujú, neustále sa obohacujú o nové motívy až postupne prechádzajú do black metalových teritórií a dávajú jasne najavo, že kapela na svoje extrémnejšie korene nezabudla, len ich neustále rozvíja a formuje do nových tvarov a nálad.
Prirodzenie, bez akéhokoľvek samoúčelného tlaku sa prelínajú atmosféra zúfalstva, agresie, precitnutia a vnútorného vyrovnania sa....vyrovnania so sebou samým, časovými etapami života a jeho osudom. Jednotlivé motívy sa prirodzene rozvíjajú, a vytvárajú celistvé obrazy, obrazy, na ktoré sa budem vždy rád pozerať a s netrpezlivosťou budem očakávať ďalšie a ďalšie. Sú totiž veľmi silné.
