Ak patríte medzi užívateľov Myspace.com tak možno máte povedomie o tom, že na tamojšej oficiálnej stránke Darkthrone zverejňuje Fenriz so železnou pravidelnosťou svoju kapelu týždňa. Jeho vkus naberá mnohých podôb a sám nestíham dôkladnejšie sledovať všetko čo sa tam mihne, avšak náhoda zapracovala, a ja som vďaka nemu objavil ďalší kus z poctivého undergroundu. Zoznámte sa s izraelskou chuťovkou HELL DARKNESS! Určené len pre ozajstných fajnšmekrov!
Za projektom stoja dva pseudonymy Heller a Darkness (ako Buda a Pest, heh), kde prvý menovaný pôsobil ako spevák a gitarista v nie úplne neznámych Tangorodrim. Recenzovanému debutu predchádzalo hlučné sedempalcové EP „Heartfelt“, ktoré dávalo dostatočne jasne tušiť akým že smerom si bude kapela pochodovať, a už tie dve skladby boli medzi hudbou, ktorá sa ku mne poslednou dobou dostávala, ako päsť na nos. Odvtedy dianie v tábore HELL DARKNESS pozorne sledujem a od prvých správ o chystanom „Rockin’ Underground” malo u mňa to album vydláždenú cestu k úspechu, v prípade, že by zachovalo rovnako surový ksicht ako jeho krátky predchodca. Nestalo sa. Chalani miestami ešte zrýchlili a debut moje očakávania prebehol.
Nechcem nikoho vlákať do pasce svojej vlastnej slabosti pre podobnú muziku, a preto opakujem, že toto zverstvo sa zďaleka nebude a ani nemôže páčiť každému. Poriadne špinavá dávka spiatočníckeho rokenrolu so spevom opitého goblina s nenapodobniteľne zlým prízvukom ruského imigranta, je niečo, na čo netreba mať ani tak srdce ako skôr gule, teraz nič proti nežnej časti publika. Verný starým modlám osemdesiatych rokov, si HELL DARKNESS so sebou nesú hrdzavý, živočíšny zvuk, ktorý viac než profesionálne hudobné štúdio evokuje pogo spotených maniakov v kožených bundách na klubovom koncerte. Nestráca však ani na moment dokonalú prehľadnosť a zachovávajúc presné hranice jednotlivých nástrojov nesplýva v nerozlúštiteľné hučanie, ako často býva zvykom pri podobných pokusoch o zámerne nekvalitnú produkciu.
„Rockin’ Underground“ vychádza z primitívne znejúcich riffov s energicky našliapnutou rytmikou, aká by pristala aj takým Toxic Holocaust. Skladbám nechýba onen punkový duch, ktorý je v dnešnom metale skôr opovrhovanou raritou, ale v minulosti poháňal nielen celú Lemmyho muziku. Napriek jednoduchému základu nepôsobí album monotónne a prvoplánovo, a jeho ťah sa nerozsype po dvoch, troch vypočutiach. Hovoriť o akejsi originalite je pri tejto ťažko old schoolovej zvrhlosti bezpredmetné, niektoré pesničky sú koniec koncov vyslovene poctou niektorému zaslúženému interpretovi alebo kapele (jednotlivé referencie tu naozaj nemá zmysel menovať). V kontexte dnešnej doby by sa však dalo konštatovať, že sa paradoxne jedná o veľmi svojskú nahrávku, keďže sa dištancuje skoro od všetkého, čo bolo za posledných cirka desať a viac rokov na metalovej scéne vyprodukované. Alkoholom zapáchajúce melódie striedajú gitarové party ospevujúce pradávnych Hellhammer a Darkthrone a ja si želám, aby táto naštvaná speed metalová jazda nikdy neskončila. Aspoňže najskvostnejšia skladba „Against“ príde až na záver!
Čo dodať na záver? HELL DARKNESS je dokonale zapľuvaná starožitnosť, povinnosť pre milovníkov black/thrash/speed n rollu, zároveň však nič pre povahy prahnúce po sofistikovanej a „emancipovanej“ hudbe! Za muzikou sa pyšní pravoverný postoj jej protagonistov a súčasne veľké „fuck off“ dnešnej scéne. Ja len tvrdím, že na podobnú násilnosť som už veľmi dlho nenarazil a nemôžem viac skrývať svoje nadšenie. Takto má podľa mňa vyzerať zlý metal a preto tak aj náležite hodnotím! Kiež by tam vonku bolo podobných šialencov viac...
