THORNIUM je švédska kapela, ktorá sa minulý rok zozbierala z popola, aby sa po predlhej pauze opäť zapojila do hudobného diania. S minuloročným albumom „Mushroom Clouds And Dusk“ udala tempo svojmu súčasnému smerovaniu a ja som celý tento návrat na scénu vnímal pozitívne a optimisticky. Možno práve o to väčšie nároky som tento krát kládol na ďalší počin, menovite „Fides Luciferius“, na ktorého nástupníctvo sme nemuseli dlho čakať.
Veľkolepý filmový nástup k úvodnej skladbe „Mother Of Abominations“ so všetkými vojnovými bubnami, trúbami a husličkami, mi zozbieral sliny na monumentálny náser. Od prvých tónov gitár som schopný ukázať prstom na silne charakteristický rukopis, respektíve sound THORINUM. Ten bol síce prakticky nastolený len s minuloročným albumom, ale jeho nezameniteľnosť je do uší bijúca. Po veľmi energickom vstupe a spokojnom podupávaní nohou, ma zaskočil oproti vlaňajšku mierne vynovený vokál. Abbathovské močiarne kvákanie Thypha, vrhlo hmatateľný lesk vždy večných Immortal aj na zvyšné hudobné zložky. Napriek vytrvalej sypačke, plynulým prechodom a citlivo pospájaným nápadom, som už pri druhej skladbe nadobudol pocit, že album sa akosi vlečie a nie a nie napredovať. Spôsobené dĺžkou skladieb ale aj jednotvárnou náplňou, sa z prvej časti albumu stal, miesto spokojného oddávania sa muzike, boj o chuť sa vôbec púšťať aj do jeho druhej polhodiny. Preváranie a prepieranie vlastných postupov ešte z prechádzajúceho počinu, nekonečná slučka zdanlivo jediného gitarového motívu a totálna absencia akejkoľvek gradácie, učinila z tejto nahrávky veľmi predvídateľnú ťahanicu bez potrebnej iskry. Svetlé, ba priam skvelé momenty, by sa určite na celej hracej ploche našli, avšak v pomere tej časti albumu pripomínajúcom vyprahnutú sušinu, je to stále akosi málo.
Nedá sa povedať, že skladba A stojí za prd a B je naopak skvostom na pohľadanie, pretože album mi príde nevyrovnaný na každom úseku. Proti celkovému balansu nahrávky tu svedčí napríklad aj fakt, že najlepší riff sa ukrýva práve v tak iritujúcej skladbe ako je „Virgin Destroyer Redeemer“. Napriek tomu za najambicióznejší kus na „Fides Luciferus“ považujem práve rovnomennú skladbu, ktorá je krátkym ale výrazným spomalením inak uháňajúceho tempa. Ak budem zovšeobecňovať tak je to atmosférou najblackovejšia skladba uprostred black/deathového mora v ktorom sa topím. Potom je tu sebavedome elitárska „I Am Perfection“, ktorá prerastie z rock‘n’rollovej podupávačky na spôsob „K.I.N.G.“, do úžasného sóla letmo pripomínajúceho Shining. Gitarové sóla sú bez všetkého devízou muziky THORNIUM, a tam kde boli na predchádzajúcom počine príjemným spestrením, sú na „Fides Luciferius“ trónom zo zlata. Každopádne sa dá povedať, že druhá polovica nahrávky už zaujala o čosi viac, pretože ponúka poslucháčovi o niečo viac potentných nápadov než úvod. V momentoch keď sa v skladbách zvoľní brutálna vrava bicích, sa prebíjajú na povrch rôznorodejšie motívy a zaujímavejšie postupy než tie, na ktorých je postavená ostatná agresívna ale bezzubá produkcia THORNIUM.
Ani nie tak kvalitatívne priemerné, ako skôr nezáživné a nešťavnaté album, je tento „Fides Luciferius“. Tam kde má byť ohnivé inferno a skaza, je cítiť profesionálnu konformitu moderného black metalu. Nepochybné muzikantské kvality protagonistov sú zapadnuté za šablónovitou štruktúrou skladieb, a za daných okolností aj priam neúnosnou dĺžkou nahrávky ako celku. Netrúfnem si povedať, že si to fanúšikov nenájde. Naopak vyslovene očakávam ako mnohí budú so mnou nesúhlasiť, no ja už v podobných výtvoroch zaľúbenie asi nenájdem a preto hodnotím len ľahko nad priemer. THORNIUM je dobrá značka, akurát tento najnovší album je nejaký vypĺznutý a bez nálady. Radšej zatiaľ siahnem po „Mushroom Clouds And Dusk“ a budem čakať s čím vyrukujú najbližšie!
