Zaškatuľkovať tento jednočlenný holandský projekt je vcelku problematické. Spleť žánrov, ktorými sa „M“ nechal inšpirovať je bezhraničná, zjednodušene by som mohol COLD BODY RADIATION hodiť do škatuľky post-black metalu, ale to by bolo príliš jednoduché, voči kapele nefér, nakoľko pri tak pestrej muzike je táto „nálepka“ len nič nehovoriacou formulkou. Klasická štruktúra skladieb je v ústraní, a tak „The Great White Emptiness“ človek vníma viac ako celok, než aby rozlišoval konkrétne skladby či nápady. Spojivom je snová atmosféra, prelínajúca sa celým materiálom, niekde viac melancholická, niekde viac vypláva na povrch agresivita. Práve v takýchto momentoch je najviac citeľná estetika black metalu, ktorá sa neustále prebíja z post-rockovými vplyvmi, shoegaze, ambientnými plochami. V niektorých momentoch ma napadá prirovnanie: Akoby to asi znelo, keby kanaďania NADJA začali výraznejšie koketovať s black metalom? COLD BODY RADIATION je odpoveďou.
Prevažne pomalé tempá, nechutný zvuk gitár, ktorý síce na jednej strane irituje ale na druhej dodáva nahrávke ten správny, špinavý zvuk. Ambientné klávesové plochy spájajú všetok ten hnev a smútok do jedného veľkého celku a dodávajú nahrávke punc krásneho. V kontraste s hysterickým vokálom vytvárajú skutočne pôsobivý celok, plný emócií. COLD BODY RADIATION je hudba, ktorá si neuveriteľným spôsobom pýta svoju vizuálnu zložku. Soundtrack k neexistujúcemu filmu, ktorý zachytáva vnútorné svety jej tvorcu. Abstraktné dielo, plné tmy a smútku. Čierno biele obrazy, ktoré sa mi neustále vybavujú pri počúvaní dopĺňajú celú skladačku. A u každého budú tie obrazy individuálne, pretože hoci je hudba COLD BODY RADIATION plná smútku a hnevu, predsa len je v nej čosi ľudské, krásne. Krásne smutné. Silné emócie, ktoré môžu byť len odrazom reality, pretože tá dokáže byť najkrutejšia, ale zároveň dokáže dávať aj nádej. Presne o tomto je hudba na "The Great White Emptiness", o kontrastoch. Nie len hudobných, kde sa mixujú rozmanité žánre v jeden súdržný celok, ale hlavne o kontrastoch v emóciách. Emóciách veľmi silných, prevažne negatívnych, ale hlavne ľudských. Možno sa mýlim, ale album na mňa pôsobí ako jedna veľmi silná, osobná výpoveď človeka, ktorý svoje pocity absolútne uvoľnil a pretvoril ich do niečoho veľmi silného.
Odporúčam počúvať tento album o samote, v prítmí, so zavretými očami, odpútaný od všedného, tak, aby žiadny element okolitého sveta nemohol narušiť tie obrazy, ktoré sa s prvými tónmi začínajú vynárať.
