Fínske duo Antti a Rauta boli za tých 6-7 rokov pôsobenia vcelku plodní. Osem oficiálnych albumov (len v roku 2010 vyšli tri) + nespočetné množstvo EP a splitov. Skrátka na tak krátky čas viac než slušná diskografia. Nakoľko kvalita prevyšuje kvalitu (prípadne naopak) si netrúfam tvrdiť, pretože „Unituli“ je iba moje druhé stretnutie s týmito podivínmi. Často označovaní ako „experimentálny black metal“ nemohli obísť nakoniec ani moje sluchovody a tak sa pomaly ale isto prelúskavam podivnými zákutiami dvoch fínskych duší. Nie je to jednoduché. Jedno je však isté, uprieť CIRCLE OF OUROBORUS originalitu by bolo nespravodlivé. Nie vždy však len svojské poňatie štýlu stačí. „Unituli“ je prapodivná zmeska štýlov, kde podať akúkoľvek subjektívnu výpoveď o muzike ako takej je pre mňa celkom problém. Som totiž na vážkach, či ma album baví a prináša mi šialené potešenie, alebo je to len paškvil nehodný ďalšieho posluchu. Každopádne, asi takto nejako by musela znieť punková scéna 70tych rokov vznikajúca v temných zákutiach Škandinávie. Nič sa mi totiž pri počúvaní „Unituli“ nevybavuje viac ako bizardná (aj keď tie štýly vo svojej prapodstate zas až tak ďaleko od seba nemajú) kombinácia potemnelých gitarových postupov (čo je tak asi jediné, čo spája CIRCLE OF OUROBORUS s black metalom) práve s prvopočiatkami punku. Hlavným vodítkom je jednoznačne vokál, idúci si v jednej rovine, vcelku falošnej, alebo minimálne sa nedrží rovnakej tóniny ako ostatná „melodika“ kapely, čo spôsobuje práve efekt absolútnej falošnosti. Monotónnosť hlasového prejavu potláča inak celkom dobré gitarové nápady, čo na druhej strane pôsobí minimálne zaujímavo. To je presne tá istá dávka originality o ktorej som písal vyššie. Ak ste videli film 24 Hour Party People, ktorý sčasti pojednáva o začiatkoch britskej punkovej scény (inak odporúčam), ani neviem prečo, ale pri počúvaní „Unituli“ mi dochádza, že táto hudba sa neskutočne hodí do tohto obdobia. Bol by to akýsi chýbajúci článok skladačky, temnejšia a smutnejšia stránka vtedajšej scény.
Možno je škoda, že kapela nevznikla o niekoľko desiatok rokov skôr a na inom mieste. Možno by dnešná minoritná hudobná scéna vyzerala inak, pestrejšie, šialenejšie. CIRCLE OF OUROBORUS sú vo svojej nekončiacej monotónnosti neskutočne svieži, plní protikladov, ktoré ako zisťujem, ma začínajú asi priťahovať. Alebo som sa len nechal oklamať prvotným dojmom? Nechám to na vás, každopádne pocit, že počúvam akúsi treťotriednu kapelu v zafajčenom bare, ktorej spevák podľahol alkoholovému opojeniu a tak sa vokálu chytil voľne pohodený, náhodný návštevník, ktorého stav mysle pomaly dobieha stav jeho predchodcu ma s každým ďalším počúvaním opúšťa. Alebo nie?
