Rok 2010 priniesol pre vyznávačov black/thrashového subžánru slušné množstvo nakopávajúceho materiálu. Pachuť starej školy, pivo a poriadne naštvaná muzika sú spoločným menovateľom troch kapiel, ktorých minuloročné nahrávky môžete odo mňa v nadchádzajúcich mesiacoch na stránkach Mortemzinu mimo iné očakávať. Ako prví sú na poradí tohto mini-okienka práve dnešní Nóri NEKROMATHEON, ktorí na debutovom „Divinity Of Death“ predviedli zbesilé nasadenie so skutočnou dávkou adrenalínu. Existenciu tohto projektu okolo ostrieľaných muzikantov pôsobiacich v deathmetalových Obliteration, som prvý krát zaznamenal v nadväznosti na živelné EP „We’re Rotting”. Za tie tri roky zaznamenali určitý progres svojej podoby, čoby pôvodne thrashového telesa, ktorej súčasným vrcholom je práve recenzovaná záležitosť.

Hneď na úvod by sa patrilo uviesť pravdepodobne najviac smerodajný fakt ohľadne tejto nahrávky, a tým je neprehliadnuteľná vzájomná podobnosť s ich krajanmi, nórskym kultom Aura Noir, konkrétne obdobím „Merciless“. Platí to ako o zvuku, štruktúre skladieb, melodických a rytmických postupoch, tak aj vokáloch, jednoducho všetkých prvkoch muziky. Dala by sa z toho vyčítať veľmi jednoduchá implikácia, že ak máte radi onú „predlohu“, tak neprehlúpite ani s týmto jej nasledovníkom. NEKROMANTHEON však v tomto prípade nie sú žiadnou béčkovou alternatívou ani bezpohlavnou kopírkou. Ich debutový album je samostatnou ukážkou profesionálne zahraného, profesionálne nahraného, priamočiareho materiálu.

Na pozadí krátkych skladieb a bez zbytočných odbočiek, ubehne nahrávka za necelú polhodinu ako nič. Svojím nahusteným a intenzívnym obsahom však dokonale kompenzuje tento svoj zdanlivý hendikep a nenecháva priestor pre znudené dojmy. Neskutočná hudobná variabilita, kedy pravidelne každých pár taktov prichádza iný rytmus alebo riff, nielen umocňuje dravosť a útočnosť tejto bandy, ale aj svedčí o inštrumentálnych schopnostiach jej muzikantov. Časté prechody neporcujú skladby do ťažko stráviteľných celkov a tie si tak naďalej zachovávajú svoj jasný ťah a spomínanú priamočiarosť. Rytmické gitary sú tu v najrôznejších podobách prekrývané sólovými výpadmi, a čo by bola normálne hrubokrká rúbanica, sa razom javí ako melodická záležitosť. Nemal som najmenší problém točiť tento rozbúrený album dookola bez toho, aby stratil niečo na svojom zlostnom kúzle, a tento stav trvá dones.


NEKROMATHEON majú so svojím dvojčaťom Aura Noir spoločnú ešte jednu špecifickú vec. Obe sa navonok tak trochu tvária ako staromilecké garážové kapely špinavých metalistov, avšak od zvyšku ich oddeľuje vynikajúca hráčska úroveň a času odolná kvalita výsledkov ich hudobného snaženia. Pre mňa tak v hudbe reprezentujú určitú konzervatívnu originalitu. Kto má rád surový, sakra rýchly, ale hlavne dobre zahraný metal, nech neváha a vstúpi. Od čistokrvného čierneho kovu to má síce ďaleko, no nech to nie je stále o tom istom...