Mini rubrika thrashom nasiaknutých a anti-trendových albumov za rok 2010, dnes pod mojou recenzentskou taktovkou pokračuje. Presunieme sa do vyhlásenej európskej dielne pojednávaného žánru, do Nemecka. Tam sú ošúchané bundy s nášivkami Destruction už určitým folklórom, a podobne ladených zoskupení ako HELLISH CROSSFIRE sa tu nájde hneď niekoľko. Tým ich však nechcem radiť do priemeru tohto oldschoolového prúdu a hneď na nasledujúcich pár riadkoch sa pokúsim spísať aj svoje dôvody.Z chronologického hľadiska predstavuje „Bloodrust Scythe“ druhý album. Oproti temnému, záhrobnému debutu, je „novinka“ inštrumentálne hravejšia, zvukovo hutnejšia a hlavne o poznanie útočnejšia. Kapela od svojich začiatkov ctí odkaz takých mien ako Sodom a Venom, pričom z prvého menovaného pojmu čerpá rýchlosť a agresiu, z druhého zas nespútanosť a špinavosť. Výsledkom je smrtiaca kombinácia oslobodená od prázdnych póz a energiou napumpovaný, nefalšovane metalový album.
HELLISH CROSSFIRE v prvom rade veľmi dôsledne pracujú s tempom a dynamikou skladieb. Album tak nepredstavuje nepretržité mlátenie hlavou ale naopak kladie dôraz na občasné zvoľnenie a následnú gradáciu. Svižné časti tak v kontraste k rôznym „nástupom“ a ukolísanejším partom získavajú o to väčší náboj. Pretože aj tá najlepšia jazda sa inak pod dotykom monotónnosti stáva časom nezáživnou. „Bloodrust Scythe“ je ako správna (prevažne) thrashová nahrávka vystavaná na gitarových riffoch. Množstve riffov, množstve silných riffov. Ako dokonca hovorí, síce v inej súvislosti, Fenriz: „It’s like riff upon riff, upon riff..“. Atmosférická zložka muziky je tu pochopiteľne zatlačená za okraj, pretože v ich prípade sú ohniskom pozornosti jednotlivé nástroje ako také, nie teda nimi vytvárané nálady. Predsa sa v niektorých momentoch prediera na povrch a najlepším príkladom bude pravdepodobne posledná skladba „Too Tough To Die“. Najmelodickejšia záležitosť so silným „heavy“ nádychom, ktorá celý počin na záver veľmi ozvláštňuje.
Surový výraz kapele dodáva v neposlednom rade barbarsky neuhladený spev. Podaný uslintaným a štekavým spôsobom dokonale pasuje do zlostného oparu nahrávky. Produkcia sa týmto Nemcom podarila na výbornú a koniec koncov práve zvuk je to najhmatateľnejšie nóvum oproti predchádzajúcemu albumu. Dal by sa označiť za profesionálny, avšak bez toho pejoratívneho významu opisujúceho práve prílišnú vyšperkovanosť a umelosť. Každopádne dovoľuje poslucháčovi plne si užívať posluch a netrápiť sa nejakým lo-fi vyznením. Rovnako ako som to spomínal v prípade Nekromantheon, aj tu musím vyzdvihnúť vysokú hráčsku úroveň a schopnosti kapely. Presne tie ich oddeľujú od podobne zameraných zoskupení, kde si človek na príliš mnoho toho inštrumentálneho umenia nepríde.
Som si plne vedomý, že sa tu dnes mierne vymykám pomyselným žánrovým mantinelom tohto webzinu. To potvrdzuje fakt, že som reálne zvažoval, či tu tento článok vôbec publikovať. HELLISH CROSSFIRE sú však na svojom ihrisku výborným hráčom a málokto hrá podobne zapľuvanú muziku s rovnakou gráciou.
