Zvažujem ako ich tvorbu výstižne charakterizovať, a najmä v odozve na hrmotiaci zvuk nahrávky, sa mi v hlave miesia pojmy ako vojna, zlo a utrpenie. Strojová mašinéria, ktorá neelegantne rozosieva ťaživú atmosféru všade navôkol, je poskladaná z nepriateľských riffov a uponáhľanej bicej artilérie. CAVUS nemrhali talentom na príliš štruktúrované a košaté kompozície, a zvolili cestu pästi na oko. „Fester and Putrefy“ tak v istých momentoch naráža na istú monotónnosť, ktorá má s opakovaným počúvaním stúpajúcu tendenciu, no čierno-čierny monokel určite na pamiatku zanechá.
I keď sa značná časť albumu nesie v znamení chirurgických klepačiek, je veľmi chvályhodné, že so sebou neprinášajú časté mínus v podobe plastikového zvuku. Remeslom CAVUS je tak poctivá mäsiarina. Výrazná a zvonivá basgitara (nedá mi nespomenúť „ROM 5:12“ od Marduk) sa podpisuje na hutnom a priestorovom zvuku, vďaka ktorému skladby dostávajú dunivý, až vyslovene militantný ráz. Podporme to veľmi fundovaným bubeníckym výkonom a razom tu máme dielo globálnej skazy. Toto autentické hudobné spracovanie bojovej vravy, má však aj svoj negatívny dopad na konečný výsledok. Dvojsečnosť inak skvelej zvukovej kostry „Fester and Putrefy“ spočíva v tom, že kapela sa v niektorých momentoch nebojí púšťať aj do melodickejších polôh, prípadne vrstvenia gitarových melódií na surový základ. No a práve tieto elementy pod náporom valivej energie mierne strádajú výraznosť. Veď často som ich postrehol až pri opakovanom prehrávaní. A je to škoda, samé o sebe sú v rámci konceptu veľmi konštruktívne.
„Fester and Putrefy“ by sa dalo voľne preložiť ako hnisať a hniť, a je treba uznať, že album je svojmu titulu vďačným zadosťučinením. Plno nepríjemných vibrácií a tónov, vytvára na podklade skladieb dojem nehostinného prostredia postihnutého chorobnou nákazou. S ubiehajúcim časom tento rozmer nahrávky narastá ako veľký bublajúci vred, aby v závere vygradoval v dvoch „najprogresívnejších“ zásekoch „Possesed by the Devil’s Blood“ a „Worship And Rot“. Zlostné inferno je vyšperkované hlbokým a chroptivým spevom, z ktorého ma zmrázalo už na spomínanom koncerte. Vokál na pomedzí black a death metalových polôh, je tak skutočnou charakterovou vlastnosťou CAVUS.
Mne osobne CAVUS po dlhšej dobre pripomenuli, prečo mám vlastne rád klasický, heretický black metal, a som im za to patrične vďačný. Na ich vierohodnej interpretácii zlosti a nenávisti sa odráža úprimný zápal pre vec a absencia amatérizmu. Prosím pekne, toho je poctivá a energická čistka, ktorá sa na prvý pohľad môže zdať bezhlavejšia než v skutočnosti je. Časom sa to môže zunovať ale i tak to odporúčam!
Záverom sa slabošsky ospravedlňujem za až nepekné množstvo použitých adjektív v texte, no okolnosti si to vyžiadali, keďže som sa Vám snažil postihnúť niektoré vskutku výrazné črty tohto výtvoru.
