Možno si pamätáte, Chebských ESAZLESA som vám už raz predstavil. Vtedy sa jednalo o ich debut „Vyhlídky a Konce“, ktorý som hodnotil pomerne dosť kladne. Ako si to tak po sebe čítam, vyzdvihol som v ňom takmer všetko. A naozaj oprávnene. Skvelé nápady, emotívna atmosféra, výborné spracovanie a v neposlednom rade vydanie albumu na vinyle, čomu som sa osobne veľmi potešil. Neubehlo veľa času a kapela má na svete ďalší počin, v ktorom by chceli vidieť svet detskými očami. Jedná sa len o dvoj-skladbový „sedempalec“, čiže rozsahom materiál malý, ale hustotou nápadov na sekundu veľmi veľký.
Recenziu píšem ešte v „ošiali“ z nedávneho koncertu ESAZLESA v Bratislave. Po vzhliadnutí vystúpenia a jeho následného porovnania s nahrávkou som prišiel k záveru, že naživo znejú esá takmer rovnako, ako z albumu. Čo môže znamenať buď to, že kapela nie je naživo nijakým spôsobom inovatívna, alebo že album má takú istú razanciu, ako „lajfko“. No tak ako to je?
Predstavte si, tá živá razancia tam naozaj je! ESAZLESA majú, možno vedome, možno nechtiac veľký záujem na tom, aby ich zvuk bol dostatočne živý, aby nepodliehal nejakému drastickému štúdiovému post-procesu, žiadne hužvanie dynamiky, čo by mohlo niektoré krehké pasáže a crescendá, tak typické pre žáner, úplne zabiť. Zvuk sa teda veľmi podaril, prvý predpoklad pre dobrú nahrávku splnený.
„Papírový pouta“ - úvodná pieseň albumu začína pomaličky, jemne, nikam sa neponáhľa, ideálny rozjazd. Po chvíli sa pridáva špecifický prejav speváka a máte pocit, že došlo k zrážke japonských Envy s Mogwai. Spev a texty, asi najkritizovanejší artikel tejto skupiny. Ale nech si každý šomre koľko chce, ja si tam iného vokalistu ani predstaviť nedokážem. Uvrieskaný, miestami úplne beznádejný, precítený, pripomínajúci časy, keď slovo „emo“ nebolo považované za nadávku. (Navyše v texte „Papírových pout“ som sa akosi našiel). Gradácia úvodnej piesne je typicky post-rocková, pričom prirodzene ku koncu piesne dôjde k absolútnej katarzii.
„Němý chlapec“ je nemý. V princípe by som teraz mohol aj túto časť recenzie urobiť nemou a nechať tu len prázdne miesto, čo by ale nebolo voči kapele fér. Navyše, keď v tejto piesni odviedli asi najlepšiu prácu doteraz. Neviem, kde bubeník a klávesák v jednom vyhrabal na začiatku ten zvuk pripomínajúci umierajúce čajky, ale je úplne „supersick“ a podarilo sa mu ním vytvoriť pomerne beznádejnú atmosféru. Po chvíli sa pridá aj jemnučký klavír udávajúci tempo piesne. Keď som predtým hovoril o typickej post-rockovej gradácii, tak tu je tá krivka zintenzívňovania piesne ešte viac evidentná, ako doposiaľ. Od úplne, úplne jemňučkého začiatku, po koniec, kde som si musel držať dekel, aby mi ho náhodou neodfúklo. Navyše ešte jedna pochvala bubeníkovi za to, čo predvádza posledné sekundy tejto piesne. Ťažko opísať, musíte počuť. Navyše som bol priam šokovaný, keď som zistil, že (určite nie nemý) chlapec používa pri hraní len dva činely a pritom z nich dokáže vymlátiť (doslova) priam hocijaký zvuk, aký potrebuje. Štýl :).
Dve piesne, vznikajúce zhruba v rovnakom období. Hrací čas len nejakých 15 minút, ale zato veľmi dobre strávených 15 minút. Veľmi sa teším na ďalšiu tvorbu od tejto skupiny. Zatiaľ nech nám čakanie skráti „Chtěl bych svět vidět dětskýma očima“. Jej kúpou určite nič nepokazíte a podporíte mladú veľmi sľubnú kapelu. Aha, áno, takmer som zabudol. CD verzia vychádza, ako split s Depakine Chrono, ktorá hrá inštrumentálny, z technického hľadiska zaujímavý štýl plný tapingových onanií, v zložení bicie a gitara. Číselné hodnotenie vzhľadom na rozsah vynechám.
K recenzi poskytl: Esazlesa
