Priznám sa, že s francúzskym jednočlenným projektom AURVANDIL sa stretávam po prvý krát až na aktuálnom EP a to nie len po stránke hudobnej, ale doposiaľ som o jeho existencii ani len netušil. Nedá sa mať zmapované všetko. Hoci kapela funguje len piaty rok, jej diskografia je pomerne bohatá, síce najmä na demo snímky, ale aj to sa ráta. Poďme sa ale bližšie pozrieť na zatiaľ stále aktuálny počin „Ferd“. "Peregrination I" – folkovo ladený úvod otvára celý materiál a zároveň aj uzatvára v podaní "Peregrination II". Skladba sa rozbieha veľmi pozvoľna, nabaľuje na seba postupne ďalšie nástroje. Problém je však práve v tom rozbehu. Jeden veľmi pomaly sa rozvíjajúci motív na ploche šiestich minút je na mňa už moc a ja mám chuť kapelu poslať do zabudnutia. Stačilo by z neho aj niekoľko desiatok sekúnd, takto je to pre mňa trápenie. Neviem, či je to zámer, opakovaním utýrať poslucháča, pokým nakoniec podľahne „čaru“ kapely. Alebo možno si je Aurvandil (hlavný a jediný mozog kapely) viac než istý kvalitou svojich nápadov, ktorá mi predsa len príde kúsok diskutabilná. Našťastie nič nie je večné, aspoň nie v prípade Aurvandil, aj keď toto slovo ma pri počúvaní napadlo viac krát. Po intre, ak sa to tak vôbec dá nazvať, konečne prichádzajú aj zaujímavejšie momenty. Mrazivý, rýchly black metal, podporený klávesmi vzdáva poctu rokom 90tym a nórskej scéne. Nenájdete tu nič, čo by ste ešte nepočuli. Hoci je predvídateľnosť jednotlivých motívov vysoká, jedno uznať musím: Aurvandil disponuje niektorými silnými nápadmi, ktoré aj po vyše 15tich rokoch od hlavného rozkvetu severského black metalu majú stále čo povedať. Úderné, chladné a pri tom krásne. Mrazivo krásne. To je presne to slovné spojenie, ktoré by mohlo nápady na „Ferd“ dokonale definovať. Problém nastáva, keď sa pozrieme na skladby ako také. Nastáva presne ten istý problém, ako v úvode. Neskutočne zbytočná dĺžka skladieb. Hoci sú nápady fakt silné a dostanú sa rýchlo pod kožu ako mráz, ich neustále opakovanie a naťahovanie ich krásu pomaly ale iste zabíja. Aurvandil sa tak stáva otrokom vlastných ambícií. Akoby nevedel, kedy skladbu ukončiť, tak ju naťahuje a naťahuje (všetky nad limitom desiatich minút), snaží sa motívy rozvíjať, ale ta krása, ktorá pramení aj z údernosti materiálu sa začne vytráca a vy sa začnete v jednotlivých skladbách strácať.
Škoda tej stopáže, pretože keby bol materiál o polovicu kratší (určite by sa zaobišiel aj bez úvodnej/záverečnej skladby – to je skutočne absolútna zbytočnosť, ktorej význam mi unikol) mali by sme dočinenia s vynikajúcou a asi aj úprimnou poctou severskému čiernemu umeniu. Takto si však nie som istý, koľko ľudí znesie nahrávku až do konca bez straty koncentrácie.
