Fíni majú zvláštne estetické cítenie. Každú formu umenia musia pretaviť do zvláštneho útvaru. Ich schopnosť prekvapovať, experimentovať, spájať a ísť pritom po vopred vychodenej cestičke je obdivuhodná. Určite sa to netýka len zavedených pojmov, ale i menej známych formácií. Jednou z nich je aj „projekt, ktorý vás zbaví vedomia“. No, nebudem to naťahovať... aj keď novinku CRP posudzujem dosť pozitívne, pri jej počúvaní vedomie určite nestratíte. Kapela, pozostávajúca z jedného stáleho člena (Antti Loponen) a mnohých ďalších hostí, produkuje ťažko preniknuteľný post-metalový sludge s prvkami shoegaze-u. Až do dneška som veril, že takáto kombinácia je veľmi zle komponovateľná, no Antti ma uviedol na správnu mieru. Nie je to klasický post-hybrid, vyznačujúci sa striedaním hlukových stien a vybrnkávačiek. Výsledná forma je až na pár slabších miest takmer celkom originálna, čo dokazuje koniec koncov aj spev. Ten sa pohybuje vo viacerých rovinách a polohách, takže nečakajte žiadne inštrumentálne plochy. Samozrejme, tých je tu požehnane. Každý post-maniak si zgustne na dlhých stopážach, kde sa všetko nádherne vetví a koniec nie a nie prísť. Typická shoegaze-ová špinavosť a rozpadávanie tónov, na prvý pohľad pomaly kráčajúcich odnikiaľ nikam, je podmanivá. Na jednej strane dal tento špecifický žáner vzniknúť úchvatným jemným plochám, na druhej trošku zastrel výsledný dojem. Kto hľadá vyleštený zvukový obal, bude sklamaný. Tu sa škriabe a doluje čierne uhlie s prímesou dechtu.
Krásu post-hudobných snáh objavujem od roku 2008 a ide o veľmi príjemnú púť, ktorá mi je v mnohých prípadoch sympatickejšia než metalová. CRP je ďalšou oddychovou zastávkou, na ktorej načerpám sily do boja s každodennými démonmi. Zo skladieb je ťažké vybrať tú vrcholnú. Výsadou umelca Anttiho formátu je všetko krásne vyrovnať s tým, aby nič nevytŕčalo. Najviac moje ušné bubienky potešili dlhočizné variácie „Kyoto“ a „Soil Sacrifice“, no musím sa priznať, že kratučký „Negative Photosynthesis“ v prostriedku je rovnako úchvatným kúskom, pôsobiacim odľahčujúco. Atmosférické plochy plynú harmonicky s občasným krásnym vykoľajením. Muzika ladí s dnešnou dobou a stresujúcimi zážitkami, pocity napätia strieda radosť z brilantnej melodiky, kapelník evokuje na niektorých miestach dokonca vážnu hudbu a nič nebráni poslucháčom vojsť do stavu „in trance“. Zvyšné dva eposy sa plavia na podobnej vlne a nakoniec zisťujem, že platňa je nadpriemerným kúskom, aj keď na osmičku to dnes nebude. Negatívom je zastrený zvuk a určitá nevýraznosť materiálu.
Projekt je skvelým dôkazom toho, že aj žáner, mnohými považovaný za vyčerpaný, sa dá krásne rozvíjať a napĺňať nápadmi. Rečiam týchto skeptikov celkom dosť dobre nerozumiem, veď každý štýl je svojim spôsobom obohraný (starí metalisti by vedeli rozprávať), takže sa vlastne nič nedeje. Základom je vždy nájsť rovnováhu medzi tvorivým experimentovaním a uctievaním klasických postupov. A „kapele“ CRP sa to darí už pár rokov, verme, že tomu v budúcnosti nebude inak.
