Post-rock je vážna hudba skrachovancov, vyvrheľov a podceňovaných jedincov, ktorí si odmietli zobrať hoboje a obliecť obleky, chopili sa gitár, vykašľali sa na spievanie aj tak nezmyselných textov a začali poctivo hrať niečo, čo bude o pár rokov považované za úžasnú výpoveď hudby začiatku 21. storočia. A práve EXPLOSIONS IN THE SKY (ďalej EITS) sú dnes jednými z najlepších post-rockerov. Týmto konštatovaním by recenzia mohla skončiť... keby tu neboli okolnosti, vyžadujúce si hlbšie vysvetlenie.
Geniálnym Američanom sa podarilo vytvoriť dielo, ktoré si zaslúži podtitul „výstavná (a nevybrakovaná) skriňa žánru v roku 2011“. Na prvý pohľad klasika, sprevádzaná typickým hraním bez konca, omieľaním ošúchaných melódií a večne sa striedajúcimi náladami. Po prvých vypočutiach som nadobudol rovnaký pocit. Nechal som album ležať ladom a čírou náhodou som sa k nemu po čase vrátil. Ako sa poznám, po čase už ho budem mať plné zuby, no momentálne si bez neho nedokážem predstaviť ani jeden deň v týždni. Pravdupovediac som na takú platňu čakal už veľmi dlho. Mnohým ľuďom „od pera“ táto okolnosť nepríde ničím výnimočná, pretože vysokých hodnotení na každom kroku vidíme dosť a dosť. Pre mňa sú tieto známky nepochopiteľné (koľko by som dnes musel udeliť prvému albumu Celtic Frost? 116 percent zo sto?), no to už je osobná starosť každého recenzenta.
No nič, „Take Care, Take Care, Take Care“ je podľa mňa jedným z najlepších tohtoročných post-rockových počinov. Uvedomujem si, že podobných kapiel je strašne veľa (možno až príliš) a je isté, že som prehliadol množstvo kvalitných albumov, keďže už nám vlastne ubehol pomedzi prsty celý polrok. Nedá sa svietiť, tri-štyri kroky som znovu pozadu, ale beriem to ako nevyhnutnú súčasť svojho života, tudíž prosím váženého čitateľa, aby mi odpustil. Skúšal som toho napočúvať viac, bohužiaľ neúspešne... Pri recenzovanom albume som si však nemohol pomôcť. Píšem o ňom ako človek, pre ktorého sa hudba postupom času stala (bojím sa to priznať, ale musím) posledným dôvodom pre zotrvanie na tejto planéte. Ak by raz niekto vynašiel perpetuum mobile, postačila by mi čisto jeho hudobná mutácia.
Invencia explozívnych Američanov sa neprejavuje v obvyklom striedaní tvrdých a jemných tónov, pretože mám pocit, ako keby som celý čas počúval jednoliatu zmes hudby, plynúcej do najkrajších (rozumej opustených) zákutí mozgu, duše, Zeme, atmosféry, vesmíru, nekonečna... V podaní EITS sa aj to silovejšie, tvrdšie a priebojnejšie zlieva s jemnými odtieňmi hladko a prirodzene, ideálne, v čírom rozpore s realitou, kde nič neklape, tak ako má, bez problémov a násilia, bez nepochopení a krívd. Melodika je tým kúzelným prvkom, od ktorého sa všetko odvíja. Gitary nešetria presne tými motívmi, na aké žiadny labužník nedá dopustiť. Hudobníci ich ostentatívne opakujú len preto, aby sa zážitok z deja umocnil a nechal poslucháčov sedieť s otvorenou hubou ešte dlho po doznení famóznych tónov. Kapela zdoláva prekážky v teréne tak, ako keby tam žiadne neboli. Akákoľvek zmena tempa a nálady je v prirodzenom súlade, koordinovaná s majstrovskou presnosťou.
Jedna z najžiarivejších ukážok tohto umenia je schovaná v totálnej perle „Postcard from 1952“. Gradácia skladby do nepredstaviteľnej finálnej pasáže je stvorená tak plynulo, ako keby tam nič iné ani nemohlo byť. Ako keby sa kontrast medzi odlišnými pasážami úplne vymazal. Ako keby si muzikanti z EITS vytvorili svoju vlastnú šablónu. Ako keby sa celý post-kultúrny svet zbláznil a obrátil naruby. Zvyšok albumu po kvalitatívnej stránke určite nezaostáva. Štruktúra skladieb je vystavaná pútavo a znesie aj tie najprísnejšie kritériá. Z konceptu albumu vybočuje len „Trembling Hands“, skvelá pocta post-punkerom z úsvitu 80. rokov. Platňu ako celok nie je možné dostať z hlavy von. Odniekiaľ sem prišla, jej hudba plynie, nevie sa zastaviť a človek si praje, aby nikdy neskončila. Viem, perpetuum mobile neexistuje...
Zabudol som sa zmieniť o obale, ktorý dýcha starodávnou eleganciou a šarmom. Jeho náplň možno vydá aj za storiadkový príbeh. V tomto žánri sa spieva len málokedy... Nadvláda hudobných inovátorov, šialencov, neznabohov či ako ich nazvať, už nikdy nepríde, ale Američania sa na tomto albume pokúšali daný stav nevedomky zmeniť. Ak by mal mať niekedy post-rock svoj pohreb, EITS budú medzi štyrmi vyvolenými, ktorí mu na poslednej ceste ponesú rakvu.
