O Banskej Bystrici mnohí znalci tvrdia, že by malo niesť titul hlavného mesta. Rozlohou menšie, no stále plodné miesto dalo maličkému štátu mnoho. Nielen pojmy z alternatívnej, nu-jazzovej, resp. rockovej subkultúry. Nehovoriac o metalovom podzemí. Banské mestečko môžeme smelo označiť za bohaté na drsné kovové nerasty.
Jedným z nich je suverénne aj kapela HECATE. Túto svorku som mal odjakživa zafixovanú v súvislosti s decentnejšími blackmetalovými šachtami, ktoré niesli prímes vonkajšej doommetalovej rašeliny. O túto asociáciu sa zaslúžilo legendárne demo „Tales...“ z roku 1997, recenzované vo vtedajších UG periodikách. Kapela si svoje pôvodné logo a poslanie udržala až do roku 2004, kedy vydala debutový počin „Oppressed By Sorrow“, korunujúci jej osemročnú snahu. Dnes recenzovanej novinke, z týchto čias mnoho nezostalo. Dá sa povedať, že takmer nič. Po zhliadnutí obalu, loga a bookletu som začínal mať nejasné obavy, že toto sa (pre kapelu) nemôže skončiť dobre. Po troch vypočutiach som si uvedomil, ako šeredne som sa mýlil a nechal sa zmiasť prvým dojmom.
„Programmed Earth“ je platňa, s akou človek neprichádza do kontaktu každý deň. Pri jej počúvaní som si uvedomil, že približne takto nejako by mohla vyzerať jedna z odnoží tzv. Progresívneho Metalu. Jej náplň tvoria veľmi moderné nápady, riffy, vychytávky, elektronické sample, navyše nepravidelný rytmus skladieb dáva vyniknúť ich členitejšej štruktúre. Stopáž až na kratučké intermezzo „Radius“ neklesne pod hranicu piatich minút, čo tiež svedčí o mnohom. Kapela vyťahuje z rukáva žolíky v tých najnečakanejších momentoch. Za všetky stačí spomenúť break do house/techno žánru uprostred jednej z kompozícií. Originalita kapely spočíva aj v tom, že jej hudba sa prakticky nedá zaškatuľkovať. Je chvályhodné, že čosi také dokázali vytvoriť chlapci z „malého mesta“, na dôvažok v podmienkach, ktoré neumožňujú tvrdej hudbe prirodzený rozvoj. No HECATE to dokázali a stvorili nadčasový materiál, ktorý sa môže stať pekným odrazovým mostíkom aj pre ďalších hudobníkov s ambíciami niekam sa posúvať a napredovať. V tomto smere Bystričania urobili veľký kus práce.
Posun skupiny z Black/Doomovej škatuľky do vôd moderného, melodického Metalu síce nie je celkom logický a prirodzený, no brániť niekomu v tvorbe jemu blízkej hudby by bolo absurditou nonplus ultra. Stratili sa tajomné pasáže a cituplná melodika, „kultovosť“ nahradila otvorenosť. Nie žeby bola platňa naklonená „mäkším“ poslucháčom, to určite nie. Prvky elektroniky a moderných samplov dodávajú nahrávke svojskú atmosféru a zanechávajú nepokojné vibrácie. A našťastie slúžia len ako podmaz a hudobníci jej nepodriaďujú metalového „ducha“. Výkon speváka Maja Maslíka je kvalitný, pôsobí prierazne a dôsledne, aj keď sem-tam sa vyskytnú drobné chybičky vo výslovnosti či frázovaní slov. Rytmika šliape podľa predpisov a gitary odvádzajú vynikajúcu prácu. Kde teda nájsť chybu, keď kapela robí všetko prirodzene a nenásilne, v duchu kvalitatívneho vývoja?
Ako celok by som platňu zhrnul takto. Grécka bohyňa si na Slovensku našla pred 15 rokmi skvelých vyznávačov svojho kultu, no tí jej po istom čase prestali byť verní. Chápem, že na zmenu názvu je po toľkých rokoch neskoro, takže pozmenené muselo byť iba logo. Predošlá tvorba kapely mi síce bola sympatickejšia, no nepohrdnem ani týmto sústom. Po viacerých vypočutiach sa stáva celkom návykovým.
K recenzi poskytl: Hecate
