Nebudem sa tajiť tým, že KRALLICE sú moji miláčikovia. Z predošlých nahrávok som bol veľmi unesený. Nevedel som nájsť superlatívy a „Dimensional Bleedthrough” som vyniesol do nebies jednou z mojich dvoch desiatok, ktoré som kedy na Morteme udelil. Keby existovalo niečo nad desinou, tak práve tam by sa nachádzal debut KRALLICE s rovnakým názvom „Krallice”. Toľko z histórie, poďme do prítomnosti, kde po nemastnom neslanom albumu Kampfar môžete v priamom prenose sledovať môj ďalší pôrod recenzie. Tentokrát sa nejednalo o nijak jednoduchší proces. Neviem, či narážam na divné nahrávky, alebo začínam byť divný ja, faktom však je, že na „Diotima” ma najviac baví intro - “_” a záverečná „Dust and Light”. Niekoľko elementov, ktorých som si na KRALLICE vždy vážil: technická dokonalosť, kvalita kompozície, adrenalínový vokál, excelentná „disciplína” muzikantov - hudobníci zostanú vždy presne synchronizovaní, napriek krkolomným hrátkam s taktami, rytmami a prelievaniu rôznych motívov cez seba, ako vlna cez vlnu, ktorá sa stretáva v určitých časových bodoch a svoj účinok tým znásobuje. Gitary sú už „klasicky” takmer neustále v polosólovom móde, pričom melodický motív mnohokrát prevezme aj basa. Samozrejme vás dokážu aj naďalej udivovať svojimi pestrými nápadmi, každopádne celá „Diotima” vyznieva omnoho tvrdšie, ako jej predchodcovia. Okrem mierne zmeneného prístupu k riffovaniu, väčšinu vokálnych partov prebral basák Nicholas a Mickov špecifický rev dostal priestor len na dvoch piesňach, čo ja osobne hodnotím negatívne. Resp. ono to nie je tak negatívne, ale príde mi to jednoducho škoda. Nicholasov murmur samozrejme spĺňa všetky predpoklady pre kvalitný metalový vokál, avšak je v porovnaní s Mickovým podstatne obyčajnejší. Ako však viem z rozhovoru s Mickom, on sám sa považuje viac za gitaristu, ako za vokalistu a verím, že sa nejak extra o vokálne party na albume netrhal.
Doteraz som nezvykol mávať s konceptom veľaminútových trekov problém a ani ho vo všeobecnosti nemám. Tu to však už hudobníci naozaj kúsok preháňajú. Všetky piesne na albume majú v priemere 12 minút a stopáž albumu tak atakuje hranicu 70 minút. Ako najväčší „prúser” hodnotím skladbu „Litany of Regrets”, ktorá svojim „narážajúcim” riffom, ktorý sa ňou nesie takmer počas celých jej dlhých 13 minút má tendenciu navodzovať tranz. Avšak tento je mierne narúšaný, na pomery KRALLICE, dosť častým vokálom a hypnotický účinok nie je až taký, ako bol pôvodný zámer. Experiment určite zaujímavý, možno len kúsok nedotiahnutý.
Album som počul nespočetne krát. Postupne sa mi vryli všetky riffy pod kožu a naučil som sa ich prakticky naspamäť. Keď niektorý album počujete toľko krát stratíte pri hodnotení kúsok nadhľad, ale o tom som nechcel. Zdá sa ako keby aktéri nemali väčší záujem o nejakú progresiu jednotlivých songov počas albumu. Zatiaľ čo rovnomenný debut experimentoval s ambientnou atmosférou, využíval rôznorodosti zvuku a vytváral grandiózne 15 minútové eposy čírej sentimentálno-údernej zúrivosti, „Diotima” len prekračuje nohami na jednom mieste, striedavo alternujúc medzi náhodnými notami a akordmi. Najlepší trek okrem spomínaných dvoch je ešte „The Clearing”, ktorý keď sa prehupne do vkusného riffu, ktorý pod Mickovým revom znie naozaj hrozivo a patrí k jedným z vrcholov albumu.
Ako to celé zhrnúť? Priznám sa, čakal som viac. Trúfnem si povedať, že pokus s pridelením väčšiny vokálov na albume Nicholasovi nevyšiel. Rovnako nevyšlo viacero vecí. Tým, ale nechcem celý album nejak zatratiť. Obsahuje veľmi veľa zaujímavých pasáží, nápadov a technických hrátok. Pre fanúšikov americkej školy je to samozrejme nutnosť, pre vás, ktorí ste s KRALLICE ešte dočinenia nemali, siahnite radšej po debute.
