Kapela 1000 FUNERALS bola založená Pixym (post klávesáka) a Emernom v pozícií hosťujúceho člena kapely v lete 2005. Po piatich mesiacoch nahrali prvý album "Portrait of Dream". Potom bola kapela oficiálne rozpustená v zime 2005. O päť rokov neskôr, znova pôsobia na jeseň 2011 s Haamoonem z Unperishable Fall. Haamoon je nový vedúci 1000 FUNERALS a spolu s Avinarom tvoria novú zostavu.

Začnem teda hodnotiť. Spravím to opačne a troška poviem niečo o tých mínusových aspektoch tohto albumu. Neviem sa totiž osobne veľmi stotožniť s tým, že táto dvojica hrá pohrebný zánik. Ak by som to mal nazvať ja, prípadne hudobne zaškatuľkovať, tak by som skôr povedal, že je to melodic funeral doom/death metal. Kde death metalom sú zastúpene iba vokály s patričnou dávkou rôznych avantgardno-ambientne znejúcich zvukov a spevov, taktiež v dimenziách šepotu, growlu, sykotu a iných hlasových modifikácií, s prímesami (neo)klasickej klavírnej hudby. Čiže porovnávať to so záležitosťami typu Skepticism, alebo Thergothon je absolútne bezpredmetné. Na môj vkus to páni kúsok prehnali s klavírne orientovanými motívmi, čo je podľa môjho gusta kúsok na škodu. Dôkazom čoho je aj cover od fínskych melodických pohrebákov - Shape of Despair - konkrétne pieseň "Nights Dew". No uznajte sami. Aby cover takej kapely znel ako menší komorný orchester, to mi moc nesedí k danému žánru.

Páni zrejme boli nedočkaví po tvorbe a posilnení úspechom ich debutu, tak sa snažili do tejto nahrávky vtlačiť maximum. Výsledkom je potom dielo, ktoré si človek musí vypočuť niekoľko krát pozorne, aby sa v ňom aspoň troška dokázal orientovať. Keď si zoberiem do úvahy aj skutočnosť, že je to len projekt dvoch ľudí, objavuje v mysli tá otázka, že keby tam bolo viac ľudí, neznelo by to miestami tak chaoticky a hlavne by to nepôsobilo prepchato. Pretože ako sa hovorí, viac hláv, viac rozumu.

K pozitívam tejto nahrávky by som zaradil jednoznačne kvalitu zvuku. Zvuk tohto albumu je dobrý a čitateľný. Bicí automat nijako nekazí atmosféru. Gitary sú zastúpene v tak rôznych harmóniách, pričom kombinované s basou tvoria pavučinu rôznych melancholických melódií. A klávesové partie, sú na rozhraní jednoduchých smútočných melódií a grandióznych opusov. Zvukovo jednoducho tomuto albumu nemám čo vyčítať.


Na záver by som rád ešte napísal pár slov k obalu. Podobne ako celý album je "avantgardne" spravený. Autor zrejme chcel 100% korešpondovať s hudobnou tvárou aktuálneho diela 1000 FUNERALS. Výsledok je veľmi ťažko opísateľný. Kto by totiž očakával scenériu čierno bielych náhrobných kameňov, stromov, prípadne starý známy zasnežený les, čaká márne. Obal albumu totiž tvorí žena. Konkrétne sa jedná o tvár modliacej sa mníšky. Za ňou sa akoby črtá silueta zdeformovaného motýlieho krídla, v netradičnej tmavo-zeleno-žltej kombinácii. Tento výtvor vhodne korešponduje s chaotickou kolážou pekne netradičného avantgardného pohrebného diela.

Takže suma- sumárum. Osobne "Butterfly Decadence" považujem z môjho pohľadu za veľmi netradičný prírastok do rodiny metalového registra. Mňa osobne ale tento album až tak neupútal. Po pravde, dosť som sa natrápil, kým som aspoň takto zbežne stvoril aký-taký súpis pocitov po viac-násobnom vypočutí tohto albumu. Avšak milí poslucháči, neľakajte sa a ak cítite, že práve pre vás je tento album vhodná alternatíva, siahnite po ňom. Z mojej strany tomuto albumu dávam 5.