Už tomu bude pomaly aj desať rokov, čo táto štvorica zavesila na klinec tremolo riffy a blastbeaty. No ešteže tak, lebo ak by sa tak nestalo, nevznikol by taký skvost, ako napríklad „Köld”, alebo „Masterpiece of Bitterness”. Nie, že by som chcel teraz nejakým spôsobom dehonestovať starú tvorbu SÓLSTAFIR, koniec-koncov nejaké dobré piesne by sa tam našli, ale tak ruku na srdce... Navyše tie škreky frontmanovi s nevysloviteľným menom nikdy poriadne nešli. Radšej nech zostane pri tom, čo predvádzal na „MoB”, „Köld” a po novom aj na „Svartid Sandar” (tuším sa to číta švartid šandar. :)
S nadšením som sledoval blogy Sólsafir a žral som každú novinku ohľadom pripravovaného albumu. Od záberov zo štúdia, až po prvú ukážku - trek s názvom “Fjara”. Jemnučkú skladbu, ktorá postupne graduje do dokonalosti a refrén sa zaryje niekde hlboko do vás, aj napriek tomu, že absolútne nerozumiete o čom sa spieva. „Výborne. Ak takýto bude celý album, budem nadmieru spokojný”, vravel som si v tom čase. Aj keď určite sa nájdu hnidopichovia, ktorým sa takéto zjemnenie nebude musieť pozdávať. Ale veď to je úplne prirodzené.
Nastal deň D a nová doska SÓLSTAFIR oficiálne uzrela svetlo sveta. Už predtým som vedel, že pôjde o dvojdisk, čo u mňa vyvolalo kúsok predsudky a podozrenie na výplň. Potom som zistil, že album má niečo pod 80 minút, čo by sa de facto zmestilo aj na jeden disk. Musím sa priznať, že rozhodnutie rozdeliť „Svartid Sandar” na dva disky ani s odstupom času nechápem, nakoľko veľký rozdiel v obsahu medzi dvoma kotúčmi nie je. Možno by to bolo lacnejšie a to asi nechceme. Či chceme?
„Ljós í Stormi” - teda poviem vám, veľkolepý nástup. Lepšie som si to ani vo sne nepredstavoval. Veľmi rád sa znovu a znovu predieram touto úvodnou skladbou. A ten zvuk s ktorým SÓLSTAFIR prišiel. Klobúk dolu. Nadýchaný, dynamický s farbou jednotlivých nástrojov odladenou na jednotku. Repetatívne linky mierne skreslenej basy spolu s bicími vytvárajú kvalitný základ, pričom gitary sú neustále pritopené v rôznych efektoch. Aktéri veľmi radi narábajú s prirodzeným skreslením aparátov spôsobeným dynamikou hrania, čo priam zbožňujem. Ako album plynul ďalej, došiel som k záveru, že obsah je dosť podobný „Köld”, čo ako jeho veľký fanúšik hodnotím nadmieru kladne. Veľa piesní dosahuje stopáž prekračujúcu 10 minút, ale nikdy nemáte pocit, že niektorý riff je zbytočne opakovaný, alebo niektorá pieseň zbytočne naťahovaná. Možno až na jednu výnimku - „Sjúki Skugginn”. A keď už som zabrdol do negatív, tak jedna z piesní, ktorá podľa mňa absolútne nezapadla na album je „Æra”. Zníženie sa k skladaniu piesni pomocou opakovania štyroch akordov musím hodnotiť negatívne a tentokrát to nezachráni ani sám frotman s geniálnym vokálnym prejavom. Horšie je, že tieto dve piesne nasledujú hneď po sebe a po nich idúca ambientná „Kukl” toto zakopnutie veľmi nezachráni. Týmto nám vzniká mierne hluchá pasáž na albume.
Čo je však pozitívne je fakt, že je to asi jediná hluchá pasáž na albume a disk číslo dva zažíva opäť veľkolepé otvorenie. Toto plynule prejde do vrcholu albumu - piesne „Svartid Sandar”, ktorá spĺňa všetky atribúty dokonalej piesne od SÓLSTAFIR. Navyše, čo tu predviedol spevák Aðalbjörn je priam fantastické. Jeho farba hlasu je na metalovej scéne úplný fenomén a dovolím si tvrdiť, že je to jeden z elementov, ktorý robí z celého zoskupenia vysoký nadpriemer.
Všetko bolo povedané, zhrniem to nasledovne. „Svartid Sandar” proste nie je tak dobrý „Köld”, ani keď prižmúrim obe oči. Ono ťažko sa preskakuje takto vysoko nastavená latka. Možno, ak by som sa tomuto porovnaniu vyhol, hodnotenie by som dal ešte vyššie, ale keďže viem, že partia okolo Aðalbjörna dokáže toho ešte viac, jednoducho nemôžem. Album je dlhý, je v ňom stále možnosť objavovať nové a nové veci a zároveň dokáže osloviť aj širšie spektrum, ako metalové. Myslím, že si na svoje prídu aj post-rockeri, ktorí ich môžu brať, ako viac metalovejších Sigúr Rós.
K recenzi poskytl: Season of Mist
