Keď si fanatik, posadnutý tým najextrémnejším hudobným vyjadrovaním, zadá na serveri metal-archives.com vo vyhľadávaní Veľkú Britániu a skombinuje to so žánrom funeral doom, objaví sa mu vo výsledku hŕstka kapiel. Okrem iného i duo hrobárov KAIRI. Toto neašpiruje zaujať miesto nedostižných uzurpátorov Esoteric, no ich debutový album má šancu zaujať originálnym pojatím krajne obmedzeného žánru nejednu trúchliacu dušu. Zoskupenie z ponurého Walesu je zložené z dvoch obskúrnych bytostí. Prvá nesie meno Kairi Parker-Shikari a má na starosti okrem všetkých nástrojov aj čistý vokál. Meno druhého člena je Leon Protheroe a na debutovej platni ho môžete počuť ako majiteľa hlbokého murmuru. Kapela vznikla v roku 2002 a pôvodne produkovala temný ambient, neskôr sa na tento základ rozhodol Kairi primontovať aj funeral doomovú strechu. Na konte málo známej kapely svietia štyri demo-nahrávky, tri vydané v roku 2005. Zrejme vrchol predstavovalo demo „All of My Dreams“, kde si miesto našlo krásne prepojenie pohrebno-gitarových tónov s klavírnymi vyhrávkami a ambientným podkladom. Nedlho nato sa kapela odmlčala a podzemie ohromila až po dlhých šiestich rokoch. Celkom nečakane a bez varovania. Treba podotknúť, že rovnaký názov, aký má album, už nieslo demo, ktoré obsahovalo dve skladby, stavajúce na ambientných plochách. Kairi a Leon rozvíjajú svoje dávne nápady s tým, že nezabúdajú na extrémne podladené gitary. Výsledok je nesporne nadpriemerný.
Kým dnes sa v pohrebnom rezorte vyskytuje mnoho kapiel, kopírujúcich známe veličiny, prípad Walesanov je odlišný. Ich rukopis možno nie je revolučný, veď fanúšik má ešte v čerstvej pamäti skvelé i menej vydarené kombinácie temného ambientu a funeral doom metalu, ale títo nadaní hudobníci pristupujú k látke výsostne svojsky. Ambient prevláda, to sa poprieť nedá. Odpočinkové pasáže nádherne plynú a prelievajú sa z jednej do druhej tak nenásilne, že hlavného skladateľa by bolo možné pokladať za šamana. Hladenie na duši je vystupňované klávesovou čistotou, čistými až éterickými vokálmi či zvukmi, pochádzajúcimi z útrob nečistej mysle. To by samo osebe mohlo spĺňať kritériá vynikajúceho ambientného albumu, ale keďže sa pohybujeme v metalových vodách, hodnotenie nebude až také jednoznačné. Ak by mali obaja páni hrať len pohrebný doom metal, potkýnali by sa o úskalia typu nepôvodnosť, obohranosť a nuda. Ambient im však našťastie slúži ako barlička, a ako sa ukazuje, Briti v tomto smere stavili na vysokú kartu.
Pomer klávesových a gitarových plôch je totiž tak 70 ku 30. Metalu tu je teda poskromne, ale keď už prichádza k slovu, stojí to za to. Za všetky príklady stačí vymenovať jeden. Hneď v úvodnej skladbe sa z ničoho nič ozve po tichých taktoch zvuk, ktorý pripomína zapnutie komba či inej mašinky a z bední sa vyvalí príšerne podladená gitara, na akú nedáme nikdy v živote dopustiť. Jej čaro spočíva v tom, že sa skutočne ozve len málokedy, no vždy s obrovskou silou a drviacim účinkom. Pozoruhodným spestrením sú vyhrávky, kde naberá gitara iný odtieň a maľuje melódie na zamrznuté okno tak, ako by to zvládol iba čarujúci démon, vracajúci sa na svet zo záhrobia. Podmanivou nádherou disponuje aj obal, šitý na mieru neuchopiteľnej hudbe. Koncepčný charakter završuje to, že platňa obsahuje jediný epos, rozdelený na šesť častí. Tie by síce nemohli fungovať samostatne, no ako celok tvoria vynikajúci príbeh.
Album „My Light, My Flesh“ síce nebude v záverečnom ročnom zúčtovaní funeral doom metalových nahrávok okupovať popredné pozície, no miesto v ňom si jednoznačne zaslúži. Najväčší podiel má na tom jej odpočinkový charakter, vhodný na meditovanie, úvahy, nočné rozjímania a seba spytujúce reflexie. Veľkú zásluhu má aj pozitívny náboj, aký sa na albumoch tohto žánru nachádza zväčša len sporadicky.
