Český one-man projekt, pozostávajúci z enigmatického Vlada Cristea Valesa, je už od roku 2004 veľmi zaujímavým zjavom na extrémnej metalovej scéne. Rozhodne nemám na mysli iba tú českú... Povesť tohto umelca dávno presiahla hranice malej krajiny a rozšírila sa i do iných kútov sveta. Od vzniku MOTD vydal Vlad množstvo počinov, na ktorých si vypiloval svoj osobitý rukopis. Prakticky každý rok vypustil do širokánskeho mora smútku aspoň jednu mlčanlivú beštiu, z ktorej mal každý slzám naklonený jedinec obrovskú radosť. No rok 2010 predstavoval výnimku. Osamelý pútnik s ebenovo-čiernou palicou vyšiel z tieňov podsvetia až po (na jeho pomery) dlhých dvoch rokoch. Tentoraz mu jeho trýznivé litánie znovu vydala domáca firma Epidemie Records. A dlhšia prestávka umelcovi určite pomohla.
Niežeby jeho nové dielo predstavovalo revolučný zjav, no obidve prítomné skladby „As I Walk Like a Wraith...“ i „Henriette`s Message from the Other Shore“ znesú veľmi prísne funeral doomové kritériá. Treba mať na zreteli aj to, že celý album nahrával jeden človek a skladbám to na kráse určite neuberá. Riffy majú veľmi hlboký nádych, tu už sa nedá hovoriť o obyčajnom podladení. Tvorca ich strieda presne tak, aby nezačali nudiť, no to neznamená, že by ich bolo príliš veľa. Zvuk je neobyčajne podmanivý. Je v ňom veľa tajomného a bolestne naznačujúceho. Ezoterika sa snúbi so zatuchlinou, krása s hrôzu naháňajúcim odporom. Vokál hlavného protagonistu len dolaďuje celú tú pochmúrnosť do takého odtieňu čiernej, až jeden začne rozmýšľať, či v sebe tento štýl nemá viac temnoty než nekorunovaný kráľ tmy, black metal.
Vlad je solitér a jeho sklony k samotárstvu a opovrhovaniu svetom mu zabezpečili status, o akom môže väčšina z nás len snívať. Možno aj preto je jeho poňatie funeral doomu značne odlišné od zvyšku sveta. V istých momentoch mám pocit, že sa jeho hudba dotýka záhrobia, pretože z nej sála taký chlad, ktorý by moja telesná schránka zažívala uložená v truhle. Takú atmosféru je ťažké vykúzliť, ale Vladovi sa to darí úspešne už celých sedem rokov. Aj keď hudba MOTD určite nedosahuje kvalít konkurencie, treba si uvedomiť, že autor má vlastný rukopis, podľa ktorého si ho s nikým nepomýlite. Jedinou nezodpovedanou otázkou zostáva, kam sa bude jeho tvorba uberať ďalej.
Aj keď je novinka skutočne vydareným počinom, môže sa stať, že nabudúce už môže pôsobiť archaicky. Nemyslím, že by jej pomohol až taký progres ako v prípade Pantheist, ale na scéne je už oproti minulosti množstvo kapiel, venujúcich sa tomuto žánru, variabilnejšie (Profetus) i experimentálnejšie (Kairi). Chápem, že MOTD sa pohybujú v inom leveli smútenia a vytvorili si vlastnú škatuľku v škatuľke, čím sa ich manévrovací priestor ešte zúžil. Vlad je šikovný majster, bojím sa však jeho ďalšieho počínania. Nie každý sa dokáže vyvíjať bez toho, aby zaprel svoje korene (Mournful Congregation). Výsledný dojem zhrniem podľa názvu albumu. Na druhý breh vás hudba síce neprenesie, ale Henrietin odkaz dostanete bez problémov. Do úplného zmaru mi na albume chýba všeličo. Vlad sa odmieta prebojovať do prvej ligy žánru, no v domácich pomeroch zatiaľ nenachádza konkurenciu.
