Veľmi dlho som rozmýšľal, ako sa postaviť k recenzii na najnovšie dielo Varga Vikernesa. Ono, recenzovať BURZUM, je vždy výzva a keď sa jedná o znovu nahranie klasických skladieb, ktoré majú medzi mnohopočetnou poslucháčskou obcou status skutočného kultu, je to vec takmer sebadeštruktívna. A tak som sa nakoniec rozhodol vziať to trochu zoširoka a ozrejmiť aj možné dôvody, ktoré k tomu grófa Grishnackha viedli. Album sám o sebe obsahuje 11 položiek, pričom sa jedná o songy z prvých dvoch dosiek „Burzum“ a „Det Som Engang Var“. Z toho je prvotina zastúpená v drvivej prevahe šiestimi kúskami a nasledovník debutu iba dvomi. Zvyšné tri veci sú novinky v podobe intier. A keď už som pri intrách, musím povedať že sú naozaj vydarené. Obzvlášť teda druhé v poradí – „Sassu Wunnu“. Osobne ma pri ich počúvaní napadá znovu a znovu myšlienka, že by určite nebolo od veci, keby sa Varg rozhodol opäť nahrať čisto ambientné dielo, akými boli v minulosti „Daudi Baldrs“ a „Hlidskjálf“. Ale to iba tak na okraj. Čo sa týka nových verzií starých hymien, tak tam som sa bál dvoch vecí. A bohužiaľ sa ukázalo, že moje obavy boli opodstatnené. Zámerne ponechávam stranou stavbu kompozícií ako takých, pretože tu sa Vikernes vyvaroval (až na malé výnimky) snahe opravovať a vylepšovať to, čo bolo dokonalé už vtedy pred dvadsiatimi rokmi. Tie dve veci, ktoré sú vždy kameňom úrazu pri podobných nahrávkach sú zvuk a vokál interpreta. Zvukovo tentoraz vynikne každý jeden nástroj nepodobá sa tomu, na aký sme zvyknutí z posledných dvoch štúdiových opusov. Myslím, že skladby z toho vyšli celkom dobre a rozhodne sa nejedná o žiadny hnusný odpad ako v prípade Gorgoroth. Ale ruku na srdce, ten nádherne nedokonalý, zastrený a špinavý zvuk bolo to, čo robilo z pôvodných nahrávok ten neopakovateľný monolit číro čistého zla. A podobne je to aj s Vargovým hlasom, ktorý je samozrejme úplne v iných polohách, ako v minulosti. Tie hystericky zvrátené vokálne fantazmagórie, ktoré dodávali desivú korunu sonickému infernu sú tiež už tam.
Keby som to mal teda zhodnotiť, vychádza mi to jasná 10 za piesne ako také, ale ich nová podoba v porovnaní s tými starými neobstojí ani náhodou, takže z tohto hľadiska bohužiaľ 0. Aritmeticky to teda vychádza na 5 a jeden bod navyše, pre kapelu ako takú. A to je presne hodnotenie, aké by som očakával od človeka, ktorý by sa vďaka „From The Depths Of Darkness“ stretol s BURZUM po prvýkrát – šedý priemer.
Poslednou otázkou zostáva, čo umelcov vedie k podobným typom nahrávok. Na jednej strane je to určite snaha skúsiť nahrať staré songy v novom zvukovom kabáte, s možnosťami ktoré ponúkajú súčasné technológie a v neposlednej rade pozrieť sa na tento materiál optikou posunu a vývoja vlastného hudobného zmýšľania. Ale v prípade Vikernesa mám pocit, že toto bolo až na druhom mieste. Varg je totiž tiež iba človek a nie nejaký bôžik, ktorý sedí celé dni vo Valhalle pri bezodnom pohári medoviny a čas od času obšťastní nás smrteľníkov novou porciou nadpozemských hymien. Po návrate z väzenia musí živiť seba a rodinu a taktiež splácať miliónovú pokutu Nórskemu kráľovstvu za svoje snahy vyliečiť svet pomocou očistného ohňa. A frekvencia, s akou chrlí nové nahrávky (hoci na jeho obranu musím povedať, že si zatiaľ držia veľmi vysokú úroveň) a reedície starých dosiek dávajú tomuto môjmu tvrdeniu za pravdu....
