Máte radi štýl zvaný Doom Metal? Konkrétnejšie, máte radi drevnú old school podobu tohto žánru? Ešte konkrétnejšie, máte radi prvé tri albumy britských Paradise Lost? Ak ste na všetky tri otázky odpovedali kladne tak nová akvizícia stajne Century Media VALLENFYRE je tu pre vás. Aj keď „nová“... Za týmto zoskupením sa neskrýva nikto menší, ako jeden z dvoch najpevnejších pilierov priekopníkov najpomalšieho metalového štýlu z anglického Halifaxu, gitarista a dlhoročný výhradný autor hudby Greg Mackintosh. Ale nie je to posledné známe meno stojace v pozadí tejto kapely. Ďalšími členmi sú Hamish Glencross, obsluhujúci šesť strún u štýlových súputníkov My Dying Bride od roku 2001, či muž s paličkami Adrian Erlandsson, ktorý okrem toho, že je novou akvizíciou v Gregovom domovskom zoskupení sedel (okrem iného) aj na bubeníckej stoličke At The Gates. Nie je preto žiadnym zázrakom, že VALLENFYRE hneď potom, ako vypustili do sveta pilotné dvojskladbové EP „Desecration“ prostredníctvom firmy Imperium Productions, skončili u nepomerne známejšieho vydavateľa zastrešujúceho aj spomínaných Paradise Lost. Gregor Mackintosh bol aj v tomto prípade jediným autorom hudby a navyše si na svoje plecia vzal aj textovú náplň. A aby toho nebolo málo, rozhodol sa vlastnú lyriku aj naspievať. Apropo texty: zaujímavá je skutočnosť, že sa svojim obsahom priveľmi nelíšia od toho, čo už roky píše Nick Holmes. Rozdiel je skôr v tom, že Nickove texty sú viac sofistikovanejšie, čo je spôsobené pravdepodobne väčšími skúsenosťami v tomto smere. A ďalšie zistenie je, že Gregov hlas je viac ako podobný tomu, aký dominoval na albumoch „Lost Paradise“ a „Gothic“. Hudobný rukopis je ľahko identifikovateľný najneskôr v polovici prvého songu a napríklad o druhej skladbe v poradí „Desectarion“ môžem s kľudným svedomím písať ako o jasnej „hitovke“. Stačilo by pár zmien v aranžmánoch a zvuku a viem si ju hravo predstaviť povedzme na takom „Icon“ (hlavne záverečná pasáž obsahujúca jednu z notoricky známych melódií, na ktoré má Mackintosh svoj patent) . Na druhej strane sa VALLENFYRE do toho dokáže poriadne oprieť – taká „Ravenous Whore“ či „Humanity Wept“ sú jasné deathové jazdy. Umrlčie tempo však dominuje a pomalé záhrobné kusy ako „Seeds“ a záverečná „The Grim Irony“ by si určite našli miesto napríklad na debute Cathedral „Forest Of Equilibrium“. Paradise Lost takto pomaly nehrali asi nikdy. V porovnaní s nimi sú na „A Fragile King“ novinkou určite parádne dialógy dvoch sólových gitár, ktoré síce nie sú prítomné v každej piesni, ale keď už na ne príde, stoja rozhodne za to. Zvukový kabát ctí už v úvode spomínanú starú školu žánru a kdesi v pozadí sa dá vypozorovať démonický pohľad dvojice uhrančivých očí Tonyho Iommiho.
Celkovo som z debutu „A Fragile King“ viac ako nadšený, hoci som od neho veľa neočakával. V počiatku som ho bral ako chvíľkový úlet hudobníka mierne unudeného z toho, čo sa pre neho za posledné roky stalo rutinou (takto na mňa žiaľ pôsobia posledné dosky Gregovej domovskej kapely s výnimkou novinky „Tragic Idol“); a chcel si týmto spôsobom vybrať oddychový čas. O to príjemnejší bol pocit, ktorý sa dostavil hneď po mojom prvom kontakte a narastajúci počet prehratí môj priaznivý dojem iba zvyšuje. Rozhodne bude zaujímavé sledovať, kam toto zoskupenie v budúcnosti nasmeruje svoje hudobné vízie a ako jeho produkcia ovplyvní umelecké vyjadrenie samotného Strateného Raja.
K recenzi poskytli: Century Media
